Som žena a stala som sa matkou. Čoraz viac vo svojom okolí počúvam o tom, ako sa tohto vývoja desia muži. Samozrejme nie všetci, no sú takí, ktorí veria, že keď sa žena stane matkou, zanevrie na svojho muža. Uprednostní dieťa. S týmto názorom, minimálne som ho mala zapísaný kdesi v podvedomí, som vstupovala do manželstva. Nechcela som, aby môj manžel trpel, keď sa nám narodí dieťa. Aby mal pocit, že o niečo prišiel, o moju lásku či pozornosť. Sľubovala som si, že sa mu budem naďalej venovať do takej miery, ako som to robila stále.
Už počas tehotentva som si začala uvedomovať, popritom ako mi rástlo bruško, že sa vo mne čosi mení. Pripisujem to zmene hormónom v tele ženy. Skutočný stav však nastal až po narodení syna. V mojom tele deväť mesiacov rástol život, ktorý zo mňa zrazu vyšiel a vo mne nastala akási neopísateľná prázdnota. Brucho mi spľaslo, a s ním aj moja energia. Nik ma nepripravil na to, že sa budem cítiť tak nanič. Postrádala som spánok, rekonvalesceniu, všetko ma bolelo, ale hlavne asi srdce z toho, ako veľmi mi zrazu narástlo prekypujúcou láskou k malému zázraku v mojich rukách. V nemocnici som bola na izbe sama (aké nevídané v štátnej nemocnici), neustále som plakala. Boli to slzy z celkovej frustrácie. Po dlhých rokoch, kedy som všetko riešila s mojím mužom a ten mi bol nápomocný, som ostala sama na izbe, kdesi v nemocnici, kde na mňa všetci s*ali a nevedela som si rady s pretlakom emócií. A nevedela som svoje pocity ani vysvetliť. To bolo najhoršie. Tak som mlčala.
Read more →
