Som žena a stala som sa matkou. Čoraz viac vo svojom okolí počúvam o tom, ako sa tohto vývoja desia muži. Samozrejme nie všetci, no sú takí, ktorí veria, že keď sa žena stane matkou, zanevrie na svojho muža. Uprednostní dieťa. S týmto názorom, minimálne som ho mala zapísaný kdesi v podvedomí, som vstupovala do manželstva. Nechcela som, aby môj manžel trpel, keď sa nám narodí dieťa. Aby mal pocit, že o niečo prišiel, o moju lásku či pozornosť. Sľubovala som si, že sa mu budem naďalej venovať do takej miery, ako som to robila stále.
Už počas tehotentva som si začala uvedomovať, popritom ako mi rástlo bruško, že sa vo mne čosi mení. Pripisujem to zmene hormónom v tele ženy. Skutočný stav však nastal až po narodení syna. V mojom tele deväť mesiacov rástol život, ktorý zo mňa zrazu vyšiel a vo mne nastala akási neopísateľná prázdnota. Brucho mi spľaslo, a s ním aj moja energia. Nik ma nepripravil na to, že sa budem cítiť tak nanič. Postrádala som spánok, rekonvalesceniu, všetko ma bolelo, ale hlavne asi srdce z toho, ako veľmi mi zrazu narástlo prekypujúcou láskou k malému zázraku v mojich rukách. V nemocnici som bola na izbe sama (aké nevídané v štátnej nemocnici), neustále som plakala. Boli to slzy z celkovej frustrácie. Po dlhých rokoch, kedy som všetko riešila s mojím mužom a ten mi bol nápomocný, som ostala sama na izbe, kdesi v nemocnici, kde na mňa všetci s*ali a nevedela som si rady s pretlakom emócií. A nevedela som svoje pocity ani vysvetliť. To bolo najhoršie. Tak som mlčala.
Po príchode domov to bolo ešte horšie. Videla som v akom neútešnom stave je moja domácnosť a chcela som sa vrátiť do presne tých istých vychodených koľají, v ktorých som bola pred pôrodom. Chcela som si večer pozrieť film v objatí muža, poriadne sa v noci vyspať a ráno vstať až keď sa prebudí moje telo. Nachystať a užiť si raňajky. Potom obed, prežiť krásny deň a opäť sa vrátiť do pohodlia domova.
Desila som sa ostať s dieťaťom doma sama.
Opak bol pravdou. Bola som tak unavená, že som chodievala spať o siedmej, po tom, ako sme spoločne s manželom okúpali malého a uložili do postieľky. Dokonca som ho nekúpala ani ja, bála som sa, preto ho kúpaval muž. V praxi to znamenalo, že som pred jeho príchodom stepovala pred dverami, keď otvoril dvere, usmiala sa naňho a vyhlásila: “Konečne!” Konečne prišla pomoc a ja som na dieťa nebola sama. Chápete? Ja som sa cítila ukrivdená, že musím sedieť doma, prispôsobovať svoj režim dieťaťu, nemať voľné ruky ani hlavu, ktorú neustále zamestnávalo, čo kedy dieťa potrebuje. Manžel bol celý deň von, medzi ľuďmi. To že pracoval? Áno, ale ja som to tak nevnímala. Vnímala som len čas, ktorý som bola na všetko sama. Ocitla som sa v blúdnom kruhu a čoraz viac som upadávala do depresie a frustrácie.
Manžel mi bez reptania pomáhal, počúval, mlčal keď bolo treba, hovoril, keď uznal, že treba, no bola som v prevahe. Neustále som ho zásobovala “overenými informáciami” o tom, ako sa o dieťa treba starať. Plakalo? Máme umrnčané dieťa, znela moja odpoveď. Zúfal si, pretože syna vnímal viac ako ja, no nemal na výber, ak sa so mnou nechcel hádať. Pochopil rýchlo, že musí vyčkať, kým dospejem do bodu, že všetko pochopím sama. Trvalo to však príliš dlho. Začal byť unavený z ustavičného kolobehu stereotypných dní.
Deprimoval ma vlastný stav. Nemala som na nič chuť. Nemala som o nič záujem a zároveň som postrádala predchádzajúcu slobodu. Žila som v domnení, že mi nik nerozumie. Ešte aj matky v mojom okolí ma presviedčali, že u nich je všetko v poriadku, že im dieťa neplače, že s manželom vychádzajú a v noci sa vyspia, ešte sa stihnú počas dňa aj najesť. Dodnes neviem, či mi klamali, keďže ja som to mala doma úplne inak.
Únava ma zmohla natoľko, že som upadla do depresie.
Keď mi jedného dňa manžel povedal, že už nevládze, že to takto ďalej fungovať nemôže, pretože sa cíti veľmi osamelo, musela som sa zamyslieť. Dlho sme žili v tichej domácnosti bez iskry, no aj bez rozhovorov. Vytvorila sa medzi nami priepasť. A ja som vedela, že loptička je na mojej strane. Nebolo vôbec ľahké zmeniť svoje správanie. Pozrela som sa na to jeho očami, čo to všetko v praxi znamená pre neho.
Začala som sa o neho viac zaujímať. Večer som už nešla skoro spať, ostala som s mužom a počúvala som ho. Odrazu ožil. Rozprával veľa a ja som konečne pochopila, že aj on žije život, keď je mimo domova. Stačil záujem o jeho osobu a nastala obrovská zmena. Medzi nami sa oteplilo.
Začali sme sa spolu viac rozprávať a javiť o seba záujem.
Ja som si uvedomila, ako veľa mi pomáha a čo všetko pre nás robí, ale hlavne som pochopila, že aj on pracuje, kým ja pracujem s dieťaťom doma. Moja práca bola starostlivosť o dieťa, jeho zasa zarábanie peňazí. Ja som chápala, že to on počas dňa nemá ľahké a on zasa pochopil, že ani ja. Vzájomne sme sa podporovali, veľa sme sa rozprávali, pretože ani jeden z nás nebol ok s daným stavom. Vyrozprávali sme si to. To je dôležité, komunikovať medzi sebou. Čo mi ale pomohlo najviac, bol fakt, že som sa opäť začala venovať aj sebe. Svojmu rozvoju. Keď som niečo produktívne robila aj ja, bola som spokojnejšia.
Bol to najťažší rok v našom spoločnom vzťahu, obrovská skúška, ktorou sme prešli, a to nás zocelilo. Zvládli sme to, lebo sme na tom pracovali obaja a vedome. Pochopili sme, že dieťa nás nerozďeľuje, ale spája. A vtedy sa zmenilo aj to dieťa – začalo byť lepšie, menej umrnčané a viac sa usmievalo. Som vďačná za toto obdobie, pomohlo nám osobnostne podrásť.