Martina Kušnieriková • Kategória: Materstvo

Mám syndróm vyhorenej matky

7. decembra 20227. decembra 2022Martina Kušnieriková

Žiadne psychologické závery, žiadna medicínska terminológia, len život. Pochopila som, že som na pokraji svojich síl a prechádzam tzv. syndrómom vyhorenej matky, keď som si začala všímať, že všetky požiadavky od môjho okolia zaraďujem do kastlíka:

“Niečo sa odo mňa vyžaduje, musím to urobiť”.

Uvediem príklad:

Keď sa narodí malé dieťa, je od začiatku absolútne závislé na matke/rodičovi. Je závislé na výžive, ktorá je dieťaťu umožnená len pomocou rodiča. Je závislé na fyzickej pomoci od rodiča.

Toto obdobie netrvá krátko. A tak si nejedna matka vytvorí akýsi automatický mechanizmus čo musí (pre dieťa) urobiť.

Dieťa treba nakŕmiť, vymeniť mu plienku, dať ho spať, kúpiť mu hračku a venovať sa mu. Vnoci k nemu vstávať, ráno sa s ním budiť, hrať sa s ním i sa s ním nudiť.

Pre mňa bolo náročné vstúpiť do tohto mechanizmu automatizmu, no zároveň bolo určitým spôsobom jednoduché uchýliť sa “len k tomu čo bolo treba urobiť” pre dieťa a pre domácnosť. Nenáročné úlohy, ktoré sa opakovali. Nie je jednoduché to vysvetliť.

Vyhorená matka (burnout)

8. mája 20228. mája 2022Martina Kušnieriková

Definícia tzv. syndrómu vyhorenia (alebo burnout) sa popisuje ako akýsi stav únavy a frustrácie. Tento psychický stav, v ktorom medzi hlavné príznaky patrí emočné opotrebenie, stres, ale aj nervozita a agresia, či neschopnosť správnej reakcie, sa pripisuje prevažne ľuďom v pracovnom (profesijnom) prostredí.

Nestretla som sa doposiaľ s týmto termínom v súvislosti s matkou. Keď si to ale rozoberieme na drobné, matka je pracovná pozícia, ktorá sa obsadzuje narodením dieťaťa a končí, hm, končí niekedy?

Tri deti = koniec manželstva?

13. marca 202213. marca 2022Martina Kušnieriková

Budem úprimná, nie je to jednoduché. Vzťahy, o tom by sa dala napísať trilógia a stále by to nestačilo na pochopenie. Ľudia žijú vo vzťahu. Vystupujú zo vzťahu a vstupujú do ďalšieho vzťahu. S niekým trávia mesiace, s niekým roky, niekoho si vezmú za svojho celoživotného partnera, niekoho za manžela, manželku. Rozídu sa, rozvedú. Nadobudla som dojem, že mnohí žijú vo vzťahu aj vtedy, keď by v ňom nechceli byť. Mýlim sa?

Som viac mama, ako dcéra

14. apríla 201914. apríla 2019Martina Kušnieriková

Vzťah medzi mamou a dcérou býva často veľmi komplikovaný. Neviem vysvetliť dôvod, ale myslím, že to ani nie je podstatné. Dôležitejšie je pochopiť daný vzťah a snažiť sa nájsť riešenie na jeho zlepšenie.

U mňa to nebolo inak. Keď som bola malým dievčatkom, s maminou som si dobre rozumela, aspoň čo si pamätám. Bola som v postavení, že sa chcem od nej veľa naučiť. Pozorovala som jej činnosti, bola mi príkladom i vzorom, chcela som byť ako ona. Neskôr prišlo obdobie puberty, kedy som sa začala hľadať a chcela som sa začleniť do spoločnosti. Akosi som podvedome vnímala potrebu tieto zručnosti hľadať u otca. Chlapa vnímam ako hlavu rodiny, možno preto mi vnútorný hlas našepkával viac pokukovať po ňom. Predpokladala som, že on bude tým, ktorý mi ukáže, ako si nájdem miesto v spoločnosti, ako mám zapadnúť.

A tu nastal kameň úrazu. Nepociťovala som zo strany mojej mamy podporu. Bytostne som vnímala len jej príkazy a zákazy, poučovanie a kritiku. Teraz zovšeobecňujem, samozrejme boli momenty, kedy mi bola oporou a jej silné stránky mi ukazovasli smer, no pocity z mojej puberty sú zastrešené pod jedným pocitom, a to nepochopením. Mám skrátka pocit, že mi mama vôbec nerozumela a aj napriek tomu sa mi snažila diktovať, ako mám žiť. Píšem o adolescentnom veku, kedy je rodič zodpovedný za svoje dieťa a preto cíti potrebu chrániť ho. Rozumiem. Dnes už áno, vtedy som sa len veľmi hnevala. Ako sa hnevá mnoho mladých dievčat v adolescentnom veku, keď nadobudnú pocit, že im nerozumie práve tá, ktorá by im mala najviac dôverovať. Mama.

Neodháňajme od seba svoje deti alebo, ako som ochorela!

3. marca 2019Martina Kušnieriková

Som presvedčená o tom, že všetci rodičia robia najlepšie ako vedia a všetko robia pre svoje deti s láskou. No som presvedčená aj o tom, že až príliš často dajú na okolie, na médiá, na diskusné fórá, na nevyžiadané rady, namiesto toho, aby poslúchali vlastné vnútro a vnímali vlastné deti. Mnohokrát vidím ako dieťa prosí, aby ho maminka vzala na ruky, plače a dožaduje sa jej náručia, no ona mu iba odvetí, že už je na nosenie veľký. Mnoho maminiek počíta čas – roky dokonca mesiace, kontroluje tabuľky, kedy už ich dieťa musí robiť to či ono. Niektoré dieťa nie je pripravené odísť v dvoch rokoch do vlastnej izby, iné nie je pripravené odísť do škôlky v troch rokoch, či do školy v šiestich. Zaujíma nás vôbec, kto stanovuje tieto pravidlá? Kto definuje tieto tabuľky, kedy je aké dieťa na čo pripravené? Sú títo odborníci s nami v našej domácnosti? Vidia naše dieťa vyrastať? Vnímajú ostatní z nášho okolia náš život tak ako ho skutočne žijeme? Nik okrem nás nevie, aké potreby máme my a naše dieťa.

Deti a ich (ne)režim

24. februára 201924. februára 2019Martina Kušnieriková

Večne sa snažíme deti upratať do nejakého režimu – spánkového režimu, režimu jedenia, režimu hrania či večerného ukladania do postele. Rituály, ktoré sú výchovnou metódou alebo len akýmsi linajkovaním? Viete, ja nerobím inak, už prvého syna som striktne ukladala do postele podľa času, kedy mal podľa môjho názoru spať. Mnohokrát bol unavený, ale mnohokrát aj nebol a bojoval so mnou. Bojovali sme spolu a veľa sme sa naplakali. Keby som prestala byť tak upnutá na čas, verím, že by sme mali omnoho pokojnejšiu domácnosť.

Druhé dieťa, nič lepšie ma nemohlo postretnúť!

3. februára 20193. februára 2019Martina Kušnieriková

S prvým dieťaťom prichádzajú nové podnety. Úplne nové zážitky, situácie, vnemy, poznatky. Matka v túžobnom očakávaní prvého potomka ani netuší, v akej pozícii sa ocitne po jeho narodení. Číta si rôznu odbornú literatúru o zvládnutí tehotenstva, o príprave na pôrod, niektorá možno aj čo-to o výchove dieťaťa. Existujú rôzne spolky a stretnutia zamerané na podporu budúcich matiek. Učia tam dojčiť, nosiť bábätko v šatke, či ako zvládnuť samotný proces príchodu dieťaťa na svet. Zároveň apelujú na matky, aby rozprávali o svojich popôrodných pocitoch a boli si vedomé toho, že ich hormonálna sústava prechádza obrovskými zmenami, a preto je prirodzené cítiť sa nanič, mať negatívne ladené myšlienky, či v horšom prípade, podľahnúť depresii. Z môjho pohľadu i tak nie je možné pripraviť rodičov na to, čo v skutočnosti s príchodom bábätka do domácnosti, nastane. Je to hotová bomba.

Anna Bykovová – Samostatné dieťa alebo Ako sa stať lenivou mamou

18. augusta 2018Martina Kušnieriková

Ak ste nadobudli pocit alebo sa domnievate, že vám dieťa berie slobodu, či vás ukracuje o vašu autonómnosť, vedzte, že to tak v reálnom živote vôbec nemusí fungovať. Autorka ponúka hneď niekoľko vysvetlení, ako sa správne naladiť na dieťa, ktoré sa stáva súčasťou matkinho života, ako z neho vychovávať samostatného a zodpovedného jedinca, neprísť o svoju rolu človeka v spoločnosti a to všetko spôsobom lenivej mamy – ako ho sama nazýva. Je potrebné však uviesť, že taká lenivá mama sa častokrát potrápi s výchovou dieťaťa ešte viac, ako tá nelenivá… No lenivej mame jej “lenivé” správanie prinesie žiadané ovocie.

Lenivá mama nie je výchovný program, ale životná filozofia. A rozdiel v prístupe medzi lenivou a nelenivou mamou sa môže prejavovať v ktoromkoľvek veku.

Nelenivá mama detskú bielizeň perie ručne v osobitnej “detskej” vaničke a výlučne detským mydlom – žiaden prášok! So žehlením sa nikdy nelúči a bielizeň žehlí z obidvoch strán. Prevára nielen cumle, ale aj detské hračky. Lopatku, ktorá na prechádzke spadla na zem, zodvihne skôr, ako sa stihne dieťa za ňou načiahnuť. Nelenivá mama posadí dieťa na lavičku ešte predtým, ako ono natiahne nožičku pri pokuse vyštverať sa na lavičku samo. Nelenivá mama beží za sánkami šmýkajúcimi sa dolu kopcom, aby ich vytiahla nahor spolu s dieťaťom, aj keď dieťa už môžekráčať do kopca samo. Nelenivá mama si vždy a všetko pamätá namiesto dieťaťa: aj rozvrh na zajtra, aj čo treba priniesť do školy, o ktorej hodine im začne exkurzia – zbavuje dieťaťa potreby čokoľvek si zapamätať. Nelenivej mame sa nelení vstávať ráno, aby odprevadila dieťa do školy, hoci sama má teplotu a hoci je školák už v poslednom ročníku.

A čo lenivá mama? Tá učí, rozpráva, ukazuje, oboznamuje, pomáha, ale nerobí namiesto dieťaťa to, čo zvládne samo. Dieťa rastie a mama ho postupne od seba odpútava, pomaličky mu prenecháva zodpovednosť za to, čo sa s ním deje.

Pravidlá na detskom ihrisku

14. augusta 201814. augusta 2018Martina Kušnieriková

Podnetom na tento článok sa mi stali vlastné skúsenosti z času stráveného na rôznych detských ihriskách a pieskoviskách. Najfrekventovanejšie sa na týchto miestach vyskytujú mamičky so svojimi batoľatami (dieťa od 1 do 3 rokov), ale i staršie deti.

Skúsim začať od začiatku, pre celkové pochopenie môjho rozčarovania. Príchod dieťaťa do môjho života spustil nával endorfínov, ale aj adrenalín či pocity bezmocnosti. Odhodlala som sa preto siahnuť po náučnej literatúre. Nie, nezadala som si do google ako mám správne vychovávať svoje dieťa, len som jednoducho počúvala svoje podvedomie a intuíciu a tí ma viedli k odpovediam na moje nevyslovené otázky a privolali ku mne tituly autorov, ktorí stáli za prečítanie – je ich mnoho. A tak som si čítala a uvedomovala si, aké chyby vlastne my rodičia robíme. Ako bránime našim deťom v správnom vývine. Veľmi často je to nevedomky a neúmyselne, no deje sa to.

Správanie na detskom ihrisku

Keď som so svojím synom na toto neprebádané územie vstúpila prvýkrát, bola som v nemom úžase a šoku zároveň, ako to na takom detskom ihrisko-pieskovisku bzučí sťa v úli. Nebola som si istá, aké pravidlá tam panujú, keďže sa prekrikovali matky s deťmi, deťmi s matkami, matky s matkami, deti s deťmi, skrátka všetci so všetkými. Rozbolela ma z toho hlava. To asi nie je nič pre mňa, pomyslela som si, držiac za ruky svojho syna, ktorého zaujímali vlastné veci – šmýkačka, pieskovisko s hračkami, kolotoč … A potom mi to došlo, dôvod, pre ktorý som na toto zvláštne územie vstúpila a chcela som z neho v momente zutekať. Moje dieťa. Veď predsa potrebuje kontakt s inými deťmi a rozruch okolo neho mu iba pomôže, alebo sa mýlim?

Kofeín v tehotenstve

8. mája 20188. mája 2018Martina Kušnieriková

Ako je to vlastne s kofeínom počas tehotenstva? Kládla som si túto otázku, pretože som milovníčka kávy a nechcela som sa jej počas tehotenstva vzdať. Dokonca mi pri bolestiach hlavy robila doobedná šálka kávy dobre. Deň som lepšie zvládla. A môj doktor mi povedal, že jednu šálku denne môžem. Neskôr, počas dojčenia, som opäť hľadala odpoveď na otázku, piť či nepiť kávu?

Až táto skvelá kniha 100 NAJZDRAVŠÍCH JEDÁL PRE BUDÚCE MAMIČKY (J. Bowden, A. Tannisová), mi poskytla relevantné odpovede a ja som celú problematiku pochopila. Pustím sa do toho, vysvetliť to aj vám, budúce maminky!

Na kofeíne je najhoršie to, že podobne, ako je to pri umelých sladidlách, aj on môže byť ukrytý v mnohých potravinách, o ktorých to ani neviete, vrátane koláčov, čokoládových sušienok, čokoládových pudingov, kávy, espresa, horúcej čokolády, latté, čokoládovej zmrzliny, malinoviek a čajov (kofeín sa nachádza aj v čaji maté). Množstvo kofeínu v nich sa líši v závislosti od veľkosti porcie, druhu výrobku a spôsobu prípravy. Read more →