Za posledné tri roky som sa sťahovala štyrikrát. Boli sme rodinka s malými deťmi, tak si to viete predstaviť, aká to bola šialená zábava. V mladosti som bola vychovaná v jedinej východiskovej štruktúre, ktorá ma do veľkej miery nadlho ovplyvnila a úprimne som si nevedela predstaviť žiť inak:
Postav dom, zasaď strom, obrábaj si pôdu, zostarni tam až do hrobu.
Musím uznať, že je to možno pre niekoho pohodlné riešenie. Keď som sa sťahovala ako osemnásťročná prvýkrát, bolo to z rodičovského domu do Bratislavy na vysokú školu. Mala som batôžtek a veľmi sa mi zapáčil štýl veľkomesta, kde boli neobmedzené možnosti nových vecí. Asi tam niekde je počiatok mojich pochybností o zhromažďovaní vecí a upnutia sa na jedno miesto.
Zapáčil sa mi pocit, že vo veľkom meste môžem byť niekto úplne iný a s tým boli spojené aj moje veci. Veci – rôzne oblečenie, knihy, sošky, plyšové hračky – ma spájali s nejakým spôsobom života, ktorý ma zväzoval na jedno miesto, k rodičom. Vo veľkomeste som odrazu mala slobodu kúpiť si doplnky a oblečenie, ktoré vystihovali moje nové Ja. Vytvorila som si okolo seba priestor, ktorý ma vystihoval a už sa mi nechcelo vracať k starým veciam, ktoré na mňa čakali v detskej izbe. Vracalo ma to do minulosti, do starých zvykov, do odžitého, ktoré sa už stalo a nevedela som to zmeniť. Cítila som, ako ma nové veci a doplnky posúvali vpred, pretože som tak dokázala vytvoriť svoju novú podobu, a veci, ktoré ma obklopovali ma kreovali. Alebo naopak, kreovala som tie veci okolo seba, aby som sa cítila dobre.
Read more →
