Večne sa snažíme deti upratať do nejakého režimu – spánkového režimu, režimu jedenia, režimu hrania či večerného ukladania do postele. Rituály, ktoré sú výchovnou metódou alebo len akýmsi linajkovaním? Viete, ja nerobím inak, už prvého syna som striktne ukladala do postele podľa času, kedy mal podľa môjho názoru spať. Mnohokrát bol unavený, ale mnohokrát aj nebol a bojoval so mnou. Bojovali sme spolu a veľa sme sa naplakali. Keby som prestala byť tak upnutá na čas, verím, že by sme mali omnoho pokojnejšiu domácnosť.
Dnes, keď sa na to všetko pozerám spätne, vidím, že som robila jednu chybu, a to, nevnímala som svoje dieťa. Pretože on by sa bol pohral a skôr či neskôr by začal byť unavený a zaspal by bez plaču a kriku. Nekonečné hodiny som trávila iba jeho uspávaním, počas dňa, ale aj večer. A výsledok bol taký, že spal krátko. Cez deň len hodinu. Viac nie. Snažila som sa na neho používať rôzne zaspávacie techniky, ktoré viedli predovšetkým k vzájomnému stresu. Ja som bola permanentne v strese pozeraním na hodiny a syn bol v strese zo mňa. Pretože naše deti na seba berú všetky emócie, ktoré my rodičia prežívame. Často si ich ani neuvedomujeme, no naše deti ich zrkadlia.
Snažením sa upratať deti do denného režimu sa človek točí v blúdnom kruhu stresu. Pochopte, som narodená v znamení panny, mám to v povahe, mám rada veci na poriadku, nalinajkované, akékoľvek vybočenie zo zabehnutých koľají mi vytvára na tvári vrásky, spôsobuje napätie a stres. Všetko musím do detailu premyslieť, naplánovať, až potom som spokojná. Poviem vám, ťažko sa s tým žije. Denne bojujem sama so sebou, aby stres nebol hlavným faktorom.
Preto som siahla po literatúre, po motivačných článkoch, po čomkoľvek, čo by ma priviedlo naspäť do mojej životnej rovnováhy. Dnes, keď už mám deti dve, upustila som z mnohého striktného, čo ma stresovalo. Deň má zrazu iný rozmer, hodiny a čas nehrajú až takú rolu. Nie, nedá sa to úplne zmeniť, samozrejme. Syn už je naučený spávať v jednom čase, každé jeho odďaľovanie spôsobuje len jeho nervozitu, no už ho vnímam a viem vycítiť, kedy je ten správny čas dať ho spinkať. Tiež je narodený v znamení panny. Večery sú tiež v znamení rituálov.
No pri dcére sa snažím robiť veci inak. Nepozerám toľko na hodiny, spinkať ju dám, keď vidím, že už je unavená, a tiež s papaním nepozerám na hodiny, respektíve iba jedným prižmúreným očkom. Cez deň pre ňu jedenie nie je niečo, čo potrebuje často. Napije sa, trošku zasýti, viac nechce. Za to vnoci si to vynahrádza. Keď som ešte pozerala na hodiny, jesť a piť si pýtala každú hodinu a pol, niekedy každé dve. Odstránila som hodiny zo spálne a čas už neriešim. Spím pokojnejšie. Vstanem, keď treba, spím keď treba.
Pri synovi som si všetko zapisovala, presné minúty jedenia aj spania. V dnešnej dobe sú už aplikácie, do ktorých to len naťukáte. Ja som míňala haldy papiera. Nie je to na škodu. Človek sa učí a až časom vidí, čo by robil inak. Ja som bola v neustálom strese zo všetkého, čo sa odrážalo aj vo vzťahu s manželom a dieťaťom, večne nervózna a upätá. Náročný prvý rok dieťaťa, ktorý dal zabrať celej mojej rodine.
Dnes už tak žiť nechcem, režim dňa sa vyvíja podľa okolností a je mi tak lepšie. Všetkým nám je lepšie. Určitý režim má syn, do toho som aplikovala nejako aj mladšiu dcéru a mne každý deň ostane aj nejaký čas pre seba. Potrebujem to. Syn spáva lepšie aj cez deň a noci prespí, dcéra je omnoho spokojnejšia, pretože ja som spokojnejšia. Viac vecí stíhame. Som presvedčená, že deti určitý systém potrebujú, je dôležité aj určovať im hranice. No všetko s mierou a vo vlnách pozitívnej nálady a nestresovania. Verím, že sa deti cítia omnoho pohodlnejšie, keď rodičia vnímajú ich potreby, keď im načúvajú, pozorujú ich a snažia sa precítiť ich pocity. Pochopila som kde som robila chybu ja, ešte stále som v procese zlepšovania sa a pomohlo mi to. Verím, že tak robí každá mamička, vníma svoje dieťa a nenúti ho do niečoho, čo samo nechce. Iba ho jemne smeruje, bez kriku a plaču. Všimli ste si, že čím viac na dieťa kričíte, tým počúvajú a počujú menej?