S prvým dieťaťom prichádzajú nové podnety. Úplne nové zážitky, situácie, vnemy, poznatky. Matka v túžobnom očakávaní prvého potomka ani netuší, v akej pozícii sa ocitne po jeho narodení. Číta si rôznu odbornú literatúru o zvládnutí tehotenstva, o príprave na pôrod, niektorá možno aj čo-to o výchove dieťaťa. Existujú rôzne spolky a stretnutia zamerané na podporu budúcich matiek. Učia tam dojčiť, nosiť bábätko v šatke, či ako zvládnuť samotný proces príchodu dieťaťa na svet. Zároveň apelujú na matky, aby rozprávali o svojich popôrodných pocitoch a boli si vedomé toho, že ich hormonálna sústava prechádza obrovskými zmenami, a preto je prirodzené cítiť sa nanič, mať negatívne ladené myšlienky, či v horšom prípade, podľahnúť depresii. Z môjho pohľadu i tak nie je možné pripraviť rodičov na to, čo v skutočnosti s príchodom bábätka do domácnosti, nastane. Je to hotová bomba.
Po enormne silnom zážitku z pôrodu a neutíchajúcej, neustále sa rozpínajúcej láske k práve narodenému dieťatku, v istom momente nadíde prebudenie a silná facka. Áno, tak som to vnímala, keď som sa vrátila domov z pôrodnice. Tam všetko išlo nejako samo, starali sa o nás sestričky, personál poznal takmer všetky odpovede, bola som blažená z úžasných pocitov, ako som všetko zvládla a narodilo sa mi zdravé dieťa. Pri návrate domov som vnímala len čoraz sužujúcejší pocit, že som o niečo prišla. Myšlienky sa mi točili v kruhu, že som síce nesmierne šťastná, ale… Zakaždým prišlo nejaké ‘ale’. Chcem sa v kľude naraňajkovať, ale plače mi dieťa. Chcem si po prebdenej noci poriadne ráno pospať, ale syn už je hore a dožaduje sa mojej pozornosti – chce papať, prebaliť, túliť sa. Chcem ísť večer do kina s manželom na nový film, ale nemá nám kto postrážiť dieťa a ja ho ani nikomu nenechám, veď je taký malinký. Mnohé som chcela, ale nemohla som. Tak som to spočiatku vnímala.
S pribúdajúcim časom som sa s bábätkom zosynchronizovala, pochopila jeho potreby, naučila ich spĺňať a v neposlednom rade som sa veľmi vytešovala z každej maličkosti, ktorú už zvládol. Môj svet, zdanlivo malý, mal pre mňa obrovské rozmery a priority okolo môjho predchádzajúceho žitia sa diametrálne zmenili. Trvalo to rok. Rok, počas ktorého som bojovala hlavne sama so sebou, potom s manželom a v neposlednom rade s celým svetom, ktorý sa mi zdal nespravodlivý. Syn mal na mňa nároky, ktoré som nevládala plniť a veľmi som sa podceňovala. Len deň za dňom, len postupné kroky a vidina lepšieho zajtrajška ma privádzali k lepšiemu a lepšiemu pocitu. Postupne som si začala uvedomovať, ako veľa mi dieťa dalo a ako málo vzalo. Z dnešného pohľadu to už chápem. Nebolo nič, čo som potrebovala viac, ako vtedajšie narodenie dieťaťa. Aby ma to prebralo, aby som sa zobudila a žila prítomným okamihom.
A potom to prišlo. Myšlienka na ďalšie dieťa. Syn začal chodiť, rapotať, poriadne jesť a mne začalo chýbať to malé roztomilé bábätko. Popri staraní sa o neho som si našla čas na odbornú literatúru o deťoch a nachádzala chyby, ktoré som robila. Ako som si sama pílila konár, na ktorom som sedela. Spoločne so synom. A začala som túžiť po oprave vlastných chýb, chcela som to opäť všetko zažiť a zmeniť vlastné pohľady na príchod dieťaťa. Chcela som byť lepšou mamou.
Druhé dieťa mi zachránilo psychiku, pretože s prvým to nebolo vôbec ľahké. S príchodom druhého sa hladiny vo mne vyrovnali.
Druhé dieťa mi zachránilo manželstvo, pretože som nebola schopná rozdeľovať svoju dennú energiu medzi dieťa, seba a ešte aj manžela. Pri druhom dieťati viem so svojou dávkou energie narábať omnoho lepšie, chcelo to cvik.
Druhé dieťa ma urobilo šťastnejšou, lebo som pochopila, že som dobrá matka! Pretože vždy robím najlepšie ako viem.
Môj návrh u manžela ihneď uspel, on to vnímal podobne. A tak sa stalo. Presne po dvoch rokoch a dvoch dňoch – čo má mimochodom silný numerologický význam – sa nám narodila dcéra.
Všetko už prebiehalo inak. Moje vnímanie tehotenstva, pohľad na samotný pôrod, z ktorého som mala síce strach, ale už som vedela do čoho idem, ale v prvom rade som vedela, aká zmena nastane po príchode s bábätkom domov. A preto som už v nemocnici začala opravovať svoje prvorodičovské chyby. Dieťatko som mala neustále pri sebe – doslova na sebe, veľa som spala a oddychovala, veľa jedla a pila čerstvo vytlačené ovocné šťavy, ktoré mi dodávali energiu, prestala som sa strachovať, čo sa stane, keď si vypijem šálku kávy, celkovo som zmenila svoje nazeranie na aktuálny popôrodný stav. Tešila som sa. Nie, neznamená to, že pri prvom dieťati som sa netešila, no nemala som vlastnú podloženú skúsenosť, a preto som čerpala informácie z iných zdrojov – iných mamičiek, kníh, relácii, ktoré opisovali návod na rodičovstvo, no pochopila som, že každý rodič si musí urobiť vlastný návod na rodičovstvo. Proste som sa tešila viac. Nebála som sa mať dieťa neustále pri sebe, už ma nestrašili povery, aby som si nenosila dieťa na rukách, lebo si ho rozmaznám. Robila som veci tak, ako som ich cítila a z už odžitej skúsenosti som vedela, ako moje predchádzajúce kroky ovplyvnili vývoj prvého dieťaťa a chcela som to urobiť lepšie.
Hlavne som odstránila strach, strach zo všetkého. Áno, prízvukujem to, lebo si myslím, že hlavne tým prvorodičia trpia, strachom. A je to normálne a pochopiteľné. Každý si tým musí prejsť. Dnes sa riadim výlučne intuíciou. Tú si pestujem denne a vždy pri vzniku nejakého problému, v prvom rade nazerám do svojho srdca a tam hľadám odpoveď. Vždy ju tam nájdem. Zavriem oči a opýtam sa svojho vnútra, čo by som mala urobiť.
Neznamená to, že som prestala študovať. Študujem viac literatúry, čítam o vývoji dieťatka, o podstatnom princípe, na ktorom je výchova založená. Keď plače, vezmem dcéru na ruky. Ponúknem jej prsník, keď má potrebu napiť sa či len tak sa potúliť, už nepozerám na hodiny, či je čas, aby papala. Viac ju nosím v šatke či v nosiči, nebojím sa, že si ju rozmaznám. Nikdy som ju nenosila vo vankúšiku, od narodenia sa snažím čo najviac ju mať pri sebe, bez zbytočných vrstiev oblečenia a rôznych pomôcok na zabaľovanie dieťaťa. A snažím sa vždy, keď je to možné, vyzliecť ju donaha, aby mala priestor komunikovať so svojím telom. A nahú si ju aj túlim, zbožňuje to.
Pri prvom dieťati som trpela absenciou spánku. Myslela som si, že to nespanie nikdy neskončí a veľa som plakala. Točila som sa v negatívnom kruhu krivdy. Pri druhom dieťati spím ešte menej, dcéra ma budí niekoľkokrát za noc, pýta si moje teplo a mliečko. Vypla som v sebe krivdu a všetky negatívne emócie. Som nastavená tak, že sa teším na každú ďalšiu chvíľu s ňou. Možno si teraz poviete, že veď to aj vy, ale akosi vám to nefunguje. Až pri druhom dieťati som pochopila, že to fungovať bude až po mojej vnútornej premene. Až po mojom prestavení sa. A nebolo to ľahké, no s narodením dcéry sa do mňa vliala nová vlna energie. Dnes sa mi vstáva ľahšie, keď viem, že tento stav nebude trvať navždy, že raz moja dcéra prespí celú noc. Skúsenosť, ktorú mám so synom ma utešuje, hreje pri srdci a dodáva elán.
Keď človek zažíva niečo po prvýkrát, učí sa. Pri každom ďalšom raze už čerpá zo skúseností a všetko ide ľahšie. Keď vidím, kam smerujú moje jednotlivé kroky, keď vidím, akou cestou sa uberajú moje metódy vychovávania na synovi, cítim sa lepšie. Keď si prečítam nejakú štúdiu napr. o nosení dieťatka, potom to sama vyskúšam, zároveň sa ohliadnem do minulosti k synovi a vidím rozdiely, ale aj progres, vidím, že prečítané funguje. Čo som na synovi neaplikovala a dnes skúšam, vidím tam rozdiel.
Alebo spanie detí s rodičmi. Tiež je to niečo, na čo väčšina ľudí povie nie. Poučujú, ako je potrebné dieťa uložiť do vlastnej postieľky ešte ako batoľa, ako ho treba naučiť zaspávať samo. A pritom nechápu, ako to malé stvorenie potrebuje najviac na svete len teplo a prítomnosť ľudského tela. Veď bolo deväť mesiacov v teplom a ochrannom brušku matky. Viete aká je to dlhá doba? A my chceme od neho, aby sa od nás hneď odpútalo. Bolo samostatné. Prečo? Prečo chceme, aby čo najskôr zaspávalo samo a spalo samo a prespalo celú noc? Aby samo jedlo, aby chcelo jesť všetko a hneď? Aby poslúchalo na slovo, aby mu vyhovovali naše výchovné metódy? Je toho veľa, čo od dieťaťa očakávame, a pritom si neuvedomujeme, že má na všetky naše požiadavky čas. Veď sa práve narodilo a má pred sebou mnohé roky spĺňania niečích požiadaviek. Radšej dieťatko vnímajme srdcom, bez apelu, aby jeho detstvo neprebehlo tak rýchlo, že si to my rodičia ani nestihneme uvedomiť. Mamina mi dnes po takmer tridsiatich rokoch povie, ako ľutuje, že si ma neužívala viac, ako som jej rýchlo vyrástla.
Tiež som zo začiatku robila chybu, ohľadom spánku. Syn s nami síce spal v jednej izbe, ale sám v postieľke. Ja som k nemu v noci vstávala zakaždým z vlastnej postele, míňala si tak drahocennú energiu a zakaždým ho uložila naspäť, samého. Bol smutný, no to vidím až dnes. Môj odmietavý prístup k nemu mal len ten následok, že on odmietol mňa. Po troch mesiacoch prestal chcieť mliečko z mojich pŕs. Nevzdala som to s dojčením, počas dňa som si mliečko odsala a dala mu ho fľaškou, počas noci sa prisal sám. Bolo to náročné obdobie jedenástich mesiacov. Dnes viem, že to zapríčinil môj stres a strach, ale aj odmietavý postoj. A keď sa vrátim k tomu spaniu, dnes syn spí s nami v posteli a keď nechce, sám sa vyberie do vlastnej postele, ktorá susedí s tou našou. Má nás na dosah a tak je spokojný. Dcéra spí s nami od narodenia. Má na dosah maminku aj ocka, a preto verím, že sa trápiť nebude. Ja si dodnes pamätám na moment, kedy ma rodičia poslali do vlastnej postele, keď sa narodil mladší brat. Veľmi som sa bála spať sama. A tieto pocity, ktoré si pamätám, nechcem preniesť na svoje deti. Existuje množstvo literatúry, ktorá vám moje vety potvrdí. Predovšetkým však robte to, čo sami cítite, že je správne. Neriaďte sa pravidlami, ktoré niekto zaviedol. Možno na vás neplatia. A možno áno. O správnych krokoch pre vás sa rozhodnite sami. Riaďte sa výlučne vlastnými pocitmi.
Nech nás majú deti čo najviac vo svojej blízkosti.
Dnes, keď sa mi narodilo druhé dieťa, mám viac času na veci, na ktoré som pri prvom dieťati ani nepomyslela. Mám dnes viac času ako predtým? Nie, resp. áno mám. Rozhodne si ho efektívnejšie rozdeľujem. Množstvo zbytočností som zo svojho denného stereotypu vypustila a nahradila to rozumnejšími činnosťami. Napríklad si s deťmi pospím, namiesto toho, aby som dala prať a vyvesila už oprané prádlo. Domácnosť nežiari čistotou, na akú sme boli zvyknutí, keď sme boli sami, ale ja som spokojnejšia a tak je spokojnejšia aj moja rodina. Lebo nie je tajomstvom, že spokojná mama = spokojná celá rodina. Dve deti mi priniesli omnoho viac, ako som mala, keď som bola sama. Neraz uvažujem, ako neefektívne som nakladala s časom, keď som mu bola ešte sama pánom. Veľmi nudne pôsobili moje dni. Škola, práca, starostlivosť o svoje potreby, nejaké to hobby a činnosti, ktoré mali zabezpečiť môj pokoj na duši. No absentovalo tam šťastie. Hlasný smiech. Nefalšovaná radosť. Pôžitok z prítomnosti. A že mám mastné vlasy a v dreze neumytý riad? Po zemi sú rozhádzané hračky? Aj k tomu sa dostanem, upracem, no už tým nie som posadnutá. S dvoma deťmi sa stihnem aj najesť. Čo bola pre mňa misia dňa pri prvom dieťati, dnes je ľahkou úlohou. Jem menej, ale jem. Je to o tej efektívnosti, ktorú som spomínala.
Spokojná mama = spokojný manžel a spokojné deti
Kedysi môj mozog neustále zamestnávali myšlienky o tom, ako na nič nemám čas, a preto som ani nič nestíhala. Dnes, s dvoma deťmi, mám tak málo času, že nestíham uvažovať o tom, ako nemám čas a v praxi to znamená, že mám omnoho viac upratanú domácnosť, stíham sa viac venovať sebe a svojej sebarealizácii, čítam viac kníh, viac pečiem, varím sebe, synovi, aj manželovi do práce a stíham si dať večer aj výdatnú horúcu vaňu. Samozrejme, nie vždy, no naučila som sa byť vďačná za každý okamih.
Každým ďalším dňom s deťmi získavam. Učia ma. Učím sa zvládať ich obe tak, aby sme boli všetci spokojní. Aby bol vlk sýty, aj ovca celá. A nároční sú, obaja. Niekedy sú dni, kedy si zúfam, ale aj si intenzívnejšie uvedomujem, že nič nie je hodnotnejšie ako dať im, čo potrebujú. Dať im seba a svoj čas. Pretože mi to rady niekoľkonásobne opätujú.