Druhé tehotenstvo

Druhé tehotenstvo mi prinieslo nové, doteraz nezažité, skúsenosti. Tentoraz sme si ďalšie dieťatko plánovali. Po prvom roku s prvým dieťaťom doma, sme s manželom akosi samovoľne dospeli do štádia, že by sme prijali ďalšie bábätko. Páčilo by sa nám zažiť opäť to krásne obdobie so všetkými tými poprvé. Prvý plač, prvý úsmev, prvý pohľad do očí, prvý stisk ruky, prvý zúbok, prvý krok, prvé slovo, prvé objatie, …

Pri prvej tehotenskej návšteve gynekológa, mi bolo zvestované, že som v druhom stave, ale tiež, že trpím kvasinkami, ktoré je potrebné preliečiť. Neprotestovala som, sama som sa necítila komfortne, liečbu som prijala. I keď som skôr typ, ktorý neuprednostňuje lieky, tablety a mastičky. Predpísaný liek sa volal Clotrimazol AL 200. Bola to vaginálna tableta, ktorá sa mala aplikovať na noc. Tak som aj urobila. Musím ale podotknúť, že som s užitím otáľala, nakoľko som si prečítala príbalový leták a tam sa vyslovene písalo, že liek nie je vhodné podávať tehotnej žene počas prvého trimestra. Teraz už viem, že som mala dôverovať svojej intuícii a silnej antipatii voči predpísanej tablete.

Do 12 hodín od zavedenia tablety som začala silno krvácať. Bolo to zlé, to som tušila. Bolo to veľa krvi. Skončila som na pohotovosti, kde mi vzali krv a presmerovali ku gynekologičke, ktorá na moje veľké prekvapenie skonštatovala, že srdiečko stále bije a bábätko bojuje. Nevedela presne určiť pôvod krvácania, no dôležité bolo, že som nebola v ohrození života ani ja a vyzeralo to tak, že zatiaľ ani bábo (volala som ho tak od začiatku, i keď vtedy to lekári nazývali iba plod). Nasadila mi hormonálnu liečbu, ktorá je bežná v prípadoch, keď sa chce predísť potratom. Aj s ňou som váhala, bola som už celá vystrašená. Toľko vedľajších účinkov a toľko možností možného poškodenia plodu, že som chcela skôr iba veriť, dúfať a modliť sa. Neviem prečo som rozhodnutie prehodnotila a naozaj som dúfala, že liečba viac pomôže ako uškodí. Mne aj bábätku. Bola som tehotná deväť týždňov.

Krvácanie ustalo no o týždeň sa opäť dostavilo. Po nepríjemnom zážitku na pohotovosti, som tento krok druhý raz nepodstúpila. Prečkala som víkend, v duchu som si opakovala, že sa deje čo sa má diať, že dieťatko prežije, ak prežiť má, už som sa tak nebála. Všetok svoj strach, slzy a stres som takmer vyčerpala týždeň predtým. Bol to hrozný, nepopísateľný zážitok. Naozaj som vtedy verila, že som o bábätko prišla.

V pondelok ma vyšetril môj lekár, skonštatoval, že plod stále žije, ale je v ohrození. Preto je potrebné, aby som sa opäť vrátila ku hormonálnej liečbe, začala sa viac šetriť s vyloženými nohami a minimálnym pohybom či námahou. Čo je s jeden a pol ročným dieťaťom doma a manželom v práci, takmer nemožné.

Pri ďalšom vyšetrení už bolo lepšie vidno pôvod krvácania. Jedna moja vnútrotelová cieva bola poranená a rana sa opätovne otvárala a spôsobovala krvácanie. Preto bolo potrebné, aby som sa v čo najväčšej miere šetrila, aby sa mi rana zahojila a prestala krvácať. Takéto krvácanie nie je (vraj) výnimkou, tvrdili mi, že by som začala krvácať aj tak, aj bez tablety, ktorú som užila a prikladala jej dôvod krvácania. Po prvom trimestri zvyčajne krvácanie ustane a bábo je natoľko zahniezdené, že by nemali nastať žiadne ďalšie komplikácie. Krvácala som dlhšie, ako trimester. Krvácanie ustalo po poslednej liečbe, kedy mi už hormonálna bola vysadená (po prvom trimestri) a lekár prešiel na tabletky, ktoré užívajú ženy pri prílišnom krvácaní pri menštruácii. Tieto mali spôsobiť, aby sa mi krvácajúca cieva zatvorila a viac nekrvácala. Ako povedal môj gynekológ, bola to posledná možnosť, ktorú vyskúša. Taká lotéria, všakže? Ale výherná našťastie!

To bol prvý trimester. Popri vyššie popísaných komplikáciách, som síce netrpela rannou nevoľnosťou, ani jediný raz som nevracala, ale nutkavý pocit na dávanie ma sprevádzal každým dňom. Prekážali mi pachy či vône, varenie bolo za trest, nechutilo mi jesť. Zle mi bolo ráno, ale ešte horšie navečer. Žalúdok ako na vode, do toho krvácanie a strach o nenarodené dieťa v brušku a starostlivosť o veľmi živého a aktivného malého mládenca, mi spôsobovali nemalý stres, ktorý sa podpísal na mojej psychike. Bolo to náročné obdobie, ktoré sa malo ešte spestriť.

Druhý trimester

Druhý trimester, keď ustalo krvácanie a dostala som chuť na jedlo bez nutkania na vracanie, sa javil dobre. Opadol zo mňa stres, verila som, že som na najlepšej ceste vynosiť zdravé dieťa plné života. Netrpela som tehotenskou cukrovkou a aj všetky testy krvi dopadli výborne.

No postupne, ako mi rástlo bruško, začali sa mi na pravej nohe pod kolenom objavovať prvé náznaky nitkovitých žiliek. Nahmatala som si oblasť, kde som cítila navretú guču žily, ktorá ma začínala pobolievať. Hlavne, keď som dlhšie stála alebo sedela s pokrčenými kolenami (čo ja robím veľmi rada). Oblasť okolo navretej žily začala pripomínať rozvetvujúce sa rameno fialovo-zelenej rieky, ktorá si vytvárala niekoľko vlastných menších tokov. Začali mi pukať žilky, rozvetvovať sa a začalo to byť veľmi nepekné na pohľad. Postupne sa to zväčšovalo tlakom, ktorý vyvíjalo zväčšujúce sa bábo v maternici. Takže utrpenie s cievami a žilami sa neskončilo. Len sa dostavilo v inej forme. Na konci tehotensta mala už táto žilnatá mapa veľkosť mojej ruky, na bolesť som si postupne zvykla, pomáhala som si masírovaním a vykladaním nôh. Vtedy som dovolila krvi prúdiť aj naspäť hore do končatiny, bolesť ustúpila a žilnatá mapa vybledla. Na chvíľu. Najhoršie bolo vstávanie ráno z postele (či počas noci), keď sa mi krv rýchlym prúdom nahrnula do končatiny a ja som na nohu nevedela niekoľko sekúnd ani stúpiť. Našťastie sa to s pribúdajúcimi mesiacmi tehotenstva zlepšilo, bolesť už nebola taká prenikavá, i keď sa začali vytvárať ďalšie, menšie mapy žiliek a navretá pumpujúca žila sa mi tiahla celou pravou nohou, už od slabín. Naučila som sa s tým fungovať. Verím, že po pôrode, prípadne časom, mi táto mapa žiliek zmizne. A verím, že úplne.

Myslím, že je dobré spomenúť, že ak žena počas tohto obdobia šiestich mesiacov nepociťuje sexuálnu potrebu, je to prirodzené. Hormonálne, ale aj fyzické zmeny sú dôsledkom, že žena nemá chuť na intímnosti, sama bojuje s pocitom, že neopeknieva, ale naopak, no tiež sa vnútorne nastavuje na nasledujúci život s novým prírastkom. A nielen to. Mnohé riešime v sebe nevyriešené otázky, vymenúvame ďalšie otázky a neustále hľadáme odpovede a riešenia. A popri rastúcom tele, zväčšujúcich sa prsníkoch, bokoch, stehnách, brušku, zadku a iných častiach, nechceme na svojom tele cudzí dotyk ani cítiť.

Tretí trimester

No zmení sa to. Aspoň u mňa to tak bolo, keď som prehupla do tretieho trimestra, po dotykoch som začala túžiť. Chcela som cítiť teplo rúk a teplo iného tela. Nastalo u mňa akési psychické vyrovnanie, kedy som sa uspokojila s postavou, pokožkou a pleťou na tvári, kedy som si začala všímať, ako mi vlastne tehotenstvo prinieslo viac, ako som čakala. Vyhladila sa mi tvár, zmizli vyrážky a červené fliačiky, ožili mi vlasy i spevneli nechty, bruško sa pekne začalo zaguľacovať, akoby som prehltla futbalovú loptu. Cítila som sa síce ako slon, ale rozhodne som ako slon nevyzerala. Váha išla do partií, kde bola potrebná, teda hlavne do bruška. Pribrala som pekných 14 kilogramov. Bez výčitiek.

Snažila som sa stravovať zdravo, denne som vypila viac ako pol litra čerstvo vyšťavenej šťavy (najčastejšie) z jabĺk, mrkvy, stopkového zeleru, cvikly, špenátu a petržlenu. Podľa sezóny. Ku koncu som pila aj viac hroznovej šťavy, či šťavy z granátového jablka. Jedla som veľa čerstvého ovocia a zeleniny, šalátov a každé doobedie som si dopriala svoju šálku čerstvo namletej kvalitnej kávy zo 100% arabicy.

Ale ani tretí trimester sa nezaobišiel bez akéhosi neduhu. Počas siedmeho mesiaca tehotenstva som začala navečer pociťovať akési pálenie v krku. Inak to nazvať neviem. Keď mi niekto predtým spomínal, že ho pálieva záha, nevedela som si ten pálivý pocit predstaviť. Až do momentu, keď sa mi to prihodilo samotnej. Presne som vedela o akom pocite daný človek hovoril, keď hovoril, že ho páli záha. Áno, začala ma páliť záha. Bol to nepríjemný pocit v krku, pocit akoby vytekala kyselina zo žalúdka naspäť do úst. Vždy večer, priemerne od šiestej hodiny. Pribúdajúcimi týždňami sa to dostávalo do takej miery, že som už posledný mesiac nemohla večer nič zjesť, pretože by som nevedela ani ležať, nieto ešte spať. Pomáhala mi len studená voda, ktorej som pila veľa a preto som toaletu navštevovala dosť často, ale pomohla mi kamarátka, ktorá mi odporučila esenciálne oleje. Postupne som sa s nimi skamarátila a našla som si jeden, ktorý mi blahodárne pôsobil na trávenie a hlavne na moje pálenie záhy. Jedna až dve kvapky večer a ja som mohla normálne spať. Esenciálny olej Digize sa stal na dlhé týždne mojím najlepším kamarátom.

Každé jedlo mi trávilo akosi dlhšie, zväčšujúce bruško tlačilo už na všetko – na črevá, na tráviaci trakt celkovo, na žalúdok, na mechúr. Mohla som jesť len v menších porciách, pretože som sa v momente nasýtila. Zároveň som potom aj rýchlo vyhladla. Moje trávanie bolo často veľmi hlasné, moje pohybujúce sa črevá a jedlo v nich, bolo skrátka počuť. Síce som netrpela zápchou, ale nádúvanie mi bolo bežným denným sprievodcom. Zato stolica bola riedka. Skrátka, žiadna sláva. Už som sa nevedela dočkať, kedy ten tlak bruška odoznie. Kedy privediem bábätko na svet a ja si vydýchnem, aj sa zhlboka nadýchnem, normálne sa v noci prevrátim z jedného boka na druhý, normálne si ľahnem na brucho, pokrčím kolená, normálne sa zohnem, sadnem a postavím sa, normálne si zaskáčem a zabehnem pár krokov bez batôžka, ktorý každým dňom rástol viac a viac, až som si pomaly nedovidela na chodidlá a pohybami mi dával najavo, že sa už veľmi teší na svet – inak si tie saltá a kotrmelce, kopance a buchnáty neviem vysvetliť 😀 Málo priestoru? Rozhodne. V tom sme boli obaja zajedno.

Ešte veľmi rýchlo vyriešim otázku pohlavia. Bolo prekvapením. Aj meno bolo prekvapením. Pre všetkých. Nechcela som, aby sa zopakovalo to, čo pri prvom dieťati – aby sa všetci okolo mňa vyjadrovali k menu. Myslím, že všetko je to len a len záležitosťou rodičov. Prípadne, sa im do toho netreba starať a presviedčať ich o opaku. Toť moja skúsenosť.

Pôrod

Bol iný. Samozrejme. Moje nastavenie mysle som však nezmenila, oproti prvému pôrodu. I keď musím priznať, keďže som už vedela do čoho idem, viac som sa bála, či to zvládnem. Opäť som si zaumienila, že ostanem doma až do momentu, kým naozaj nebudú kontrakcie pravidelné a krátke, aby som do pôrodnice síce prišla včas, ale už len odrodiť. Tak ako to bolo aj pri prvom pôrode. Bola som poučená čo robiť v ktorom prípade, napr. pri prasknutí plodovej vody prísť do nemocnice čo najskôr. Najhoršie na tom všetkom asi je, že žena nikdy nevie kedy to na ňu príde a aký bude priebeh. Potrebujem vo veciach systém, rada plánujem a všetko musím mať usporiadané. V tomto prípade nevedomosti kedy a ako, som bola v miernej panike.

Tá však opadla v ten moment, keď to na mňa prišlo. Vtedy som už vedela čo mám robiť a išlo to rýchlo. Predchádzali tomu ale nepríjemní poslíčkovia nejaké dva-tri týždne vopred. Prvé dieťa som rodila dva dni po termíne, v tomto prípade som iba dúfala, aby sa to nezopakovalo. Nemala som už silu vláčiť to bruško. Príliš ma tlačilo, bolela ma celá panva, bolesti prichádzali a odchádzali, ako sa im chcelo, dieťa bolo natlačené hlavičkou tak hlboko dolu, že na poslednom ultrazvuku doktor hlavičku nevedel ani zmerať, skonštatoval, že som otvorená a je možné, že sa už v ďalšej poradni neuvidíme, ale môže sa to aj pretiahnuť. Dieťa si vyberá termín. Nik iný, (nepočítam matky, ktoré si samy zvolia dátum sekcie).

Našťastie sa moja malá bobuľa rozhodla netrápiť ma viac ako bolo treba a s doktorom som sa síce stretla o týždeň opäť, ale bolo krásne ráno a ja som už ležala a oddychovala na nemocničnom lôžku. Celkom sa aj potešil (možno), že bude mať v piatok pred víkendom o pacientku menej.

Pozerali sme s manželom film. A ja som pri vstávaní z gauča pocítila dosť bolestivú kontrakciu. Poprosila som ho, aby ma namasíroval esenciálnymi olejmi, ktoré mi mali uľaviť od bolesti a zharmonizovať mi telo. Bolo niečo pred desiatou večer. Tajne som dúfala, že to už je ono, ale priala som si ešte trochu si pospať. Zvláštne, ako chce človek všetko…

Pospala som si. Bolesť a nutkanie na toaletu ma zobudili o jednej vnoci. Vedela som už koľká bije, pamätala som si to veľmi dobre (podobný priebeh mal prvý pôrod). Na toalete som zistila, že sa pustil hlien spoločne s krvou a bolesti neustupovali, naopak. Stupňovali sa. Presunula som sa do obývačky na gauč, že teda idem čakať a vzdychať tam, to ale dlho netrvalo, praskla mi plodová voda. Ležala som a bola to rana ako z dela v tom nočnom kľude, preľakla som sa. Nebola som dobalená, chýbali mi drobnosti do kufra, moji chlapci sladko spali a ja som vedela, že teraz už treba naozaj konať. Kontrakcie sa znásobili svojou silou, voda naďalej pomaličky vytekala. Nebola som si ale istá, či sa mi to prasknutie iba nezdalo. Pochopte, bola noc, bola som rozospatá, možno som na tom gauči aj zadriemala. Išla som do vane skontrolovať škody. Napustila som si horúci kúpeľ a pomerne dlho som si zohrievala kríže a bruško horúcou vodou. Bolo mi tak lepšie. Avšak čas medzi kontrakciami náhle klesol z 10-15 minút, na 6-8 minút a vtedy som si reálne uvedomila, že času nie je nazvyš a musím dobaliť kufor a zobudiť chlapcov, aby ma išli zaviesť kam treba. Tam kde pomôžu mojej malej na svet. Budenie chlapcov a balenie nejdem širšie popisovať, to by bolo nadlho, ale bolo to veľmi komické, keď sa spätne ohliadnem. No zvládli sme to. Aj cestu tam, po veľmi hrboľatých bratislavských cestách som zvládla.

Stres začal, keď sme dorazili pred sanatórium, bolo niečo pred pol treťou v piatok nadránom. Inštrukcie zneli, zastať pred bránou a zvoniť. Tak aj bolo, no dlho nik neotváral – v takej chvíli rodiaca žena a vystresovaný manžel počítajú minúty. Keď sme ich konečne zobudili a brána sa otvorila, nastal problém pred vchodom, kedy sme tam opäť stáli nekonečné minúty, zvonili a čakali na otvorenie. Panebože, hovorila som si, veď oni nás snáď ani nepustia dnu a ja porodím …, neviem kde. Čakanie nemalo konca-kraja, sestrička, ktorá ma mala vyzdvihnúť a vyšetriť (plus povypytovať sa asi milión otázok) prišla za tak dlhý čas, že ja som už pred ambulanciou na stoličke takmer začala tlačiť, také silné tlaky do konečníka som už mala. Áno, manžel bol v strese a apeloval na ženu na recepcii, aby posúrila tých, čo mi pomôžu. Volala im, videla situáciu už inak. Skrátka priebeh pôrodu sa niekedy veľmi urýchli sám od seba. A ja som chcela stihnúť dôjsť na sálu. Voda zo mňa už tiekla prúdom, keď sa konečne došuchtala sestrička, otvorila ambulanciu a spustila nekonečný tok otázok. Odpovedala som medzi kontrakciami sediac na koze, keď prišiel konečne aj doktor. Obaja sedeli za stolom a písali do počítača… Snažila som sa neopúšťať sa. Vonku na chodbe stáli moji dvaja chlapci, jeden plakal, druhý sa strachoval a ja som zúfala dúfala, že to dám. Sama. A tak som sa aj od momentu, keď ma prezrel doktor a skonštatoval, že to bude rýchly pôrod (a on si stihne ešte zdriemnuť – nevypovedané medzi riadkami – nakoľko skôr komunikoval sám so sebou, ako so mnou), keďže som otvorená na osem, cítila. Cítila som sa osamelo. Z ambulancie som vyšla v sprievode sestričky a tá ma už veľmi rýchlym krokom doslova ťahala na sálu. Jej apatia sa záhadne vytratila.

Na sále ma našťastie očakávali, zaobstarali, no opäť sa vytratili spoločne s doktorom do vedľajšej miestnosti a ja som sa opäť cítila osamelo. Kiežby tam so mnou bol manžel. Aj sa ma pýtali, prečo tam nie je. Škoda, musel ostať s malým synom, keďže niekto na opatrovanie bol v tom momente ďaleko.

Samotný pôrod naozaj prebehol veľmi rýchlo, ani som sa nenazdala a maličký uzlíček som držala v náručí. Nechali dotepať pupočník predtým, ako ho prestrihli, malú hneď položili na mňa a nechali mi ju tak dve hodiny, bez toho aby ju umyli. Tak som si to priala. Priamo z maminkinho bruška vyšla do môjho náručia. Vzali mi ju naozaj len na pár minútiek, keď ju išli skontrolovať, či je v poriadku, odvážiť a odmerať. A opäť sme ostali samé dve. Bola som v citovom rozpoložení, potrebovala som psychickú podporu a nebol tam nik, kto by mi ju poskytol. Našťastie som mala pri sebe hrejivé dievčatko, s ktorým sme si vymieňali lásku.

V pôrodnici sme museli ostať dlhšie, takmer týždeň, nakoľko malinká mala miernú žltačku a mne sa zopakoval scénar spred dvoch rokov. Opäť bol problém s placentou, ktorá nechcela vyjsť a nakoniec v maternici ostali jej ostatky, ktoré museli ísť von pod celkovou narkózou. Tu sa to ale neskončilo, operácia dopadla (vraj) dobre, potiaže sa dostavili pár hodín po zákroku, kedy ma prišla skontrolovať sestrička, poslala ma do sprchy a tam som celá vysilená vykrvácala. Samozrejme nie doslovne, ale neviem to popísať inak. Vyvalilo sa zo mňa toľko krvi (300-400ml), že som myslela, že toto je môj koniec. Na posteľ som stihla v sprievode sestričky dôjsť len tak-tak, aby som neodpadla. Nedobre znášam krv a rany.

V tomto momente už nastúpil personál – dvaja doktori a dve sestričky, ktorí okolo mňa pobehovali, napichovali mi infúzie, brali krvný obraz, kontrolovali tlak a robili sono maternice, aby zistili, čo sa prihodilo. Neviem odbornú terminológiu, skrátka sa mi v maternici vytvoril vak plný krvi, ktorý praskol našťastie už keď som vstala po zákroku a nie až doma. Ostala som na pozorovaní do ďalšieho dňa. Moje malé dievčatko som nemala pri sebe, ani nevidela viac ako sedem hodín. Áno, bolo o ňu veľmi dobre postarané, dostávala som hlásenia, ale počula som ju aj plakať, a nedostávala moje mliečko. Plakala som aj ja. A veľa!  Skrátka do mňa dali niečo a k tomu tie hormóny všetky, že som plakala na počkanie a každú chvíľu, a nevedela som prestať. Zaprela som sa ale, a zaumienila si, že sa „postavím na na nohy“ (nie doslovne, lebo na to som bola príliš slabá) a malú som si pýtala ku sebe na izbu počas noci a vstávala som ku nej, keď chcela papať. Nechcela som stratiť mliečko, prípadne ju naučiť na niečo iné ako mlieko materské (lebo sestričky by mi ju postrážili). Ona mi dodala energiu! Jej prítomnosť. Nedovolila mi sa opustiť, lebo si myslím, že nebyť nej, mala som namále. Proste som citlivka a po pôrode som bola ešte viac. Po prvom pôrode som prekonala menšiu depresiu (netreba za to hanbiť a je potrebné nebáť sa o tom hovoriť nahlas), nechcela som do takej upadnúť opäť.

Uzavriem túto kapitolu môjho života. Dopadlo to dobre. Obe sme zdravé a každým dňom silnejšie a silnejšie. Je to za mnou. Chcem do toho ísť opäť? Určite áno, detičky sú dar a pribeh pôrodu, celá tá neskutočná a silná bolesť, je v zásade nič oproti tomu, aká láska vybuchne v srdci, keď dieťatko dostane matka do rúk. Niet sa čoho obávať. Každá z nás je na to stavaná a tehotenstvo i pôrod zvládne. Ja som mala to šťastie, že som nepotrebovala epidurál zo zdravotného hľadiska, a teda som si to ani nepýtala. Bolo to niečo, čomu som sa chcela vyhnúť. Nie každá žena to môže zažiť, chápem, neodsudzujem, ale ak vám to zdravotné hľadisko dovoľuje, skúste si prežiť pôrod „naživo“. Je to zážitok na celý život.