Kempovanie s deťmi

Strávili sme krásny týždeň v objatí rakúskych hôr. Zvolili sme si formu kempovania, a teda prenajali menší karavan, zbalili sa – tu by som mala napísať skromne, ale viete ako to je, keď balí žena… všetko sa môže zísť 😀 A aj by sa zišlo, len počasie nám vyšlo parádne a preto nám v pohode stačilo jedno tričko, kraťasy, mikina a tepláky. A prilba pravdaže, na bicykel. Čiže píšem si do pamäti, menej vecí nabudúce!Karavan sme si požičali od mladého muža, s príjemným vystupovaním, radami a dôverou. Nie je ľahké požičať vlastné auto, si myslím, no on to robí v dobrom duchu a pomáha tak tým, ktorí na také auto nemajú finančné prostriedky.

Karavan sme si požičali od mladého muža, s príjemným vystupovaním, radami a dôverou. Nie je ľahké požičať vlastné auto, si myslím, no on to robí v dobrom duchu a pomáha tak tým, ktorí na také auto nemajú finančné prostriedky.

Zbaliť sa a vydať sa na cestu zabralo nejaký čas, no cesta samotná bola príjemná. Ísť po diaľnici a dostať sa za pár hodín kamkoľvek je veľkou výhodou krajiny. Je smutné, že na Slovensku sa diaľnice budujú tak nekonečne pomaly. Diaľnica BA smer KE mala byť hotová už za prvej smeráckej vlády, kedy nám ju prisľúbili postaviť. Nuž… naspäť k meritu veci. Našim cieľom bolo zastaviť pri prvom peknom rakúskom jazere Traunsee. Nemali sme nič dopredu zajednané, našli sme prvý kemp, ktorý nám bol sympatický a mal voľné miesto. Bolo tam nádherne! Okolo studeného jazera (cca 19°C) sa vystatovali obrovské majestátne hory, po pokojnej hladine plávali loďky, kačky, labute, pod hladinou krásne ryby.

Jazero Traunsee. Photo: Martina Kušnieriková

Keď človek pochopí, aké pravidlá platia v kempoch, dá sa rýchlo privyknúť na nové zvyky. Na jednom konkrétnom mieste sa umývajú riady, inde zasa sprchy a záchody, niekde dokonca práčka. A vaše obytné vozidlo je útočiskom, kde si v objatí pohody skloníte hlavu na odpočinok. Úplne v maximálnej pohode sme sa vyspali štyria. Ja s dcérou v aute, manžel so synom nad nami, v tzv. strešnom stane.

Pokračovali sme k ďalšiemu jazeru Attersee už po dvoch nociach, chceli sme objavovať ďalšie krásy. A bolo na čo pozerať, veru. Kemp bol na vyššej úrovni, väčší a zároveň sme sa tam netlačili ako sardinky – auto na aute, hlava na hlave. Konkrétne tu sa mi páčilo najviac, keď zhodnotím spätne všetky naše zastávky. Boli sme zaparkovaní pri malom potôčiku, stromy nám robili príjemný tieň, ranná káva chutila nepopísateľne, grilované zemiaky chutili rajsky 🙂 Mali sme k dispozícii priestor na hranie s loptou a množstvo priateľských česky hovoriacich detí ako kamarátov pre našich dvoch. Slovákov sme nestretli žiadnych. Nikde.

Takto vyzeralo naše kempovanie s mini karavanom Mercedes. Photo: Martina Kušnieriková

Je to zážitok a veľká zmena. Bývať v aute, bez automatického prísunu vody, prístupu k toalete či sprche a vo veľmi obmedzenom priestore. Ale!! Žili sme s dotykom prírody. Bola nám na dosah, bez akýchkoľvek prekážok, hneď za dverami. Tie rána boli úžasné. Otvoriť dvere s nádychom čerstvého vzduchu je pocit na nezaplatenie.

Jazero Attersee. Photo: Martina Kušnieriková

Jednou zo zástavok bolo aj jazero Mondsee, pri ktorom sme strávili pár hodín na platenom jazernom kúpalisku. Taká dovolenková destinácia, množstvo ľudí, tobogány, skákacie hrady, hranolky, pivo… Tu sa mi páčilo najmenej, rozruch a malé spojenie s prírodou. Chlapcom sa ale celkom páčilo. Noc sme tu nestrávili, chceli sme si vyskúšať jednu noc len tak nadivoko, na parkovisku, kde to bolo povolené. Počas sezóny je totiž zakázané parkovať na parkoviskách pri jazerách a kempovať tam. Hovoria o tom aj oznamovacie tabule, aby nedošlo k nedorozumeniu. Toto spanie na parkovisku bolo veľmi zvláštne. Bála som sa, paradoxne ľudí, nie zvierat. Bolo pár hulvátov počas noci, ktorí čosi vykrikovali, inak kľud. Okrem ďalších piatich českých áut, ktoré spali spolu s nami.

Ráno sme sa zobudili, zbalili najrýchlejšie, ako sa dalo a vydali sa k poslednej zastávke. K jazeru Wolfgangsee. To balenie inak bolo celkom náročné. Tým, že sme boli takto prvýkrát, nepoznali sme ešte tie správne postupy ako sa zbaliť, aby sme mali v aute dostatok miesta a zároveň nám balenie všetkých vecí netrvalo tak dlho. Rozložiť strechu auta, stoličky, stôl, strechu na aute na spanie, sedačky v aute na spanie, predné sedačky otočiť na sedenie a ďalšie detaily, to všetko nám zabralo viac ako hodinu, vybaliť a naspäť zabaliť. Počas pobytu sme to absolvovali osemkrát… dosť.

Jazero Mondsee. Photo: Martina Kušnieriková

Keď navyše praje počasie, všetko je jednoduchšie. Nič nie je mokré ani vlhké. Nám posledné dva dni pršalo, jednú noc tak silno, až sme sa zľakli a prebudili na strašidelné zvuky auta. Cez deň nič nepreschlo a preto sme na záver pobytu museli zbaliť mokrú markízu na aute, zabaliť dve mokré stoličky a schovávať premočené topánky a oblečenie. Bolo to celkom zvláštne, našťastie to boli posledné dni. Ťažko by sa takto dovolenkovalo počas škaredého upršaného počasia. Aj keď, dá sa aj tak. Je to dobrodružstvo, improvizácia a obrovský zážitok, ktorý vydoluje z človeka jeho základné, prirodzené inštinkty.

Dnes sú obrovské možnosti ako stráviť čas s rodinou. Nemôžem hádzať všetkých do jedného vreca, ale väčšina si zvolí all inclusive hotel. Keď sme my uvažovali o dovolenke pri mori, takýto typ hotela bol na poslednom mieste. Úplne hlavný dôvod prečo nie, bol jedlo! Ono to v podstate dnes už ani nie je jedlé jedlo. Väčšinou sa jedná o polotovary, práškové jedlá, práškové nápoje, sladené vody, všade je množstvo cukru, lepku a emulgátorov.

Je smutné, ako v takýchto hotelových komplexoch funguje stravovanie. No smutnejšie pre mňa je vidieť, ako to jedlo ľudia jedia. Ako si nakladajú kopcom na taniere, ako sa doslova pučia – lebo je to zadarmo a človek sa má vraj najesť koľko vládze. Zapíjajú to bublinkovými, sladenými a farebnými vodami. Vôbec si takíto ľudia nevšímajú ako škodia svojmu zdraviu.

Jazero Wolfgangsee. Photo: Martina Kušnieriková

V kempoch sa varí na griloch, varičoch, na ohni. A vtedy môže človek jesť tiež zdravo – grilovať zeleninu, syry, piť čistú vodu, čaj, čerstvú kávu. Improvizovať. Je pravda, že ma dojímalo, no dosť smutne, keď som pozorovala, ako aj ľudia v kempoch, ležali zatvorení v karavanoch, so zapnutou televíziou, zapnutým rádiom, jedlo ohrievali v mikrovlnných rúrach, varili sáčkové jedlá. Žiadna zmena oproti domácemu stereotypu. Ľudia sú všelijakí, všakže. V našom karavane sme si s mužom každé ráno namleli čerstvú kávu a uvarili ju na variči (pomocou plynovej bomby), deťom aj nám som uvarila kašu, nasypali sme si do nej ovocie a orechy, na obed ryžu, polievku a ďalšie jedlá.

V hoteli nie je možnosť uvariť si sám podľa svojej chuti. Jedlo je buď presolené alebo presladené. Deti to tiež nemajú jednoduché, musia sa napchávať nezdravým jedlom a tie najmenšie, ktoré ešte rastú na domácej strave – tie sú úplne odpísané. Opäť, nechcem všetkých klasifikovať negatívnym prstom dole, určite sa nájdu hotely, ktoré venujú pozornosť týmto drobnostiam a sú otvorení novým možnostiam a sú kids friendly. Zahraničie nás v tomto stále predbieha. Slovensko spí.

Odporúčam vyjsť zo svojej komfortnej zóny, zakúsiť krásy prírody, vyskúšať vlastné obmedzenia. Telo sa rýchlo prispôsobuje, rýchlo a pozitívne privíta nové zmeny. Je krásne cestovať krajinou, spoznávať hory, jazerá a deti, tie to zvládajú najlepšie a najviac sa tešia! Im je aj celkom jedno kde vystúpia, po tom, ako sadnú do auta. Len nech cesta netrvá príliš dlho… A taký karavan je niečo, čo rodinu na tých pár dní spojí do jedného, úplne malého a obmedzeného priestoru. Je to skúška, ale aj vzácny čas. Takých príležitostí, kedy niet sa kam schovať, nie je mnoho 🙂

Jazero Attersee. Photo: Martina Kušnieriková

Komentujte