Mám syndróm vyhorenej matky

Žiadne psychologické závery, žiadna medicínska terminológia, len život. Pochopila som, že som na pokraji svojich síl a prechádzam tzv. syndrómom vyhorenej matky, keď som si začala všímať, že všetky požiadavky od môjho okolia zaraďujem do kastlíka:

“Niečo sa odo mňa vyžaduje, musím to urobiť”.

Uvediem príklad:

Keď sa narodí malé dieťa, je od začiatku absolútne závislé na matke/rodičovi. Je závislé na výžive, ktorá je dieťaťu umožnená len pomocou rodiča. Je závislé na fyzickej pomoci od rodiča. 

Toto obdobie netrvá krátko. A tak si nejedna matka vytvorí akýsi automatický mechanizmus čo musí (pre dieťa) urobiť. 

Dieťa treba nakŕmiť, vymeniť mu plienku, dať ho spať, kúpiť mu hračku a venovať sa mu. Vnoci k nemu vstávať, ráno sa s ním budiť, hrať sa s ním i sa s ním nudiť. 

Pre mňa bolo náročné vstúpiť do tohto mechanizmu automatizmu, no zároveň bolo určitým spôsobom jednoduché uchýliť sa “len k tomu čo bolo treba urobiť” pre dieťa a pre domácnosť. Nenáročné úlohy, ktoré sa opakovali. Nie je jednoduché to vysvetliť.

K jednému dieťaťu pribudlo ďalšie a ďalšie, a ja som už nedokázala vidieť priestor okolo vlastnej krabice mechamizmu úloh. Žila som “len v povinnostiach” okolo detí a domácnosti. Uvedomovala som si, že tam niekde pobehuje aj muž, no nedávalo mi zmysel, keď sa necítim pekná, ani atraktívna, keď sa cítim tak unavená, že by som najradšej prespala jeden celý týždeň, byť nápomocná aj jemu. Nevedela som, ako by som mohla. Moja obmedzená kapacita vnímania bola naplnená starostlivosťou o tri hladné krky, ktoré vyžadovali moju naprostú a úplnú pozornosť takmer 24 hodín denne, sedem dní v týždni.

A tak mi otupeli zmysly. A ja teraz, keď už sú deti trošku väčšie, nerozumiem zrýchlenému kolobehu žitia okolo seba, nechápem ako sa mám zaradiť do spoločnosti, prinášať osoh, byt potrebná, nájsť si dobre platenú prácu, keď som doteraz niekoľko rokov rozprávala obmedzeným jazykom papa, mama, tata, kaka, pipi, … a bola schopná plniť “len povinnosti” okolo detí a domácnosti. 

V tom všetkom “potrebnom pre deti a domácnosť” som sa cítila veľmi osamelá a osamelo sa cítim aj dnes. Deti nejak špeciálne nepociťujú, že mama im ten zadok utierala fakt často a dôkladne, a nočné vstávanie bola nikdy nekončiaca nočná šichta. Deti si žijú svoj detský svet.

Muž, tým že pobiehal tam niekde a ja som nejak špeciálne nevedela naplniť ani jeho potreby, zrazu osamel tiež a šiel si svojimi chodníčkami. Chcel nájsť samého seba, aby sa v tom všetkom detskom nestratil ani on sám, ako začínalo byť viditeľné, že sa deje mne. Keď cítil, že už jeho potreby vnímam len ako ďalšie “mala by som urobiť”, vzdal to a nechal ma žiť si svoje povinnosti. Odosobnil sa. To neznamená, že nepomáhal s deťmi alebo v domácnosti, práve naopak, ešte viac sa snažil pomáhať nám, no o to viac túžil nestratiť samého seba. Aby nespadol do “úloh, ktoré je potrebné urobiť”, ako sa prihodilo mne.

Vedela som, že je niečo špatne, no nevedela som to pomenovať. Tri deti, k tomu muž, a domácnosť, a ja som to všetko vnímala len ako “musím urobiť”. Škatuľky, ktoré mali farbu, zvuk a pomenovanie. Nevidela som rozdiel v tom, či mám dať mlieko dieťaťu, vnoci k nemu vstať, nakŕmiť dieťa potravinami, povysávať koberce, umyť riad, poliať kvety, uvariť obed, upiecť koláč, mať intímny život s mužom. Všetko to boli “len povinnosti”. Celá som sa v tom stratila. 

Dnes si celkom jasne uvedomujem, kde som urobila chyby a čo som mohla urobiť inak alebo lepšie. Som si vedomá toho, že sa každý v rodine chce cítiť potrebný a potrebuje cítiť záujem z druhej strany. Ospravedlňujem sa, nedokázala som to urobiť tak, aby sa každý cítil potrebný a aby sa každý cítil dobre a prijato. Nedokázala som sa venovať všetkému a všetkým s mierou takou, aby som bola vo vnútornej harmónii a okolie spokojné s naplnenými potrebami.

Myslím si, že je pre ženu veľmi náročné spĺňať všetky tie spoločenské normy a tiché očakávania:

• Že musí byt za každú cenu matka roka, pretože výchova sa odrazí na deťoch a to nebude dobrá vizitka rodičov. 
• Že musí udržiavať domácnosť v krásnom (alebo aspoň relatívnom) poriadku. 
• Že musí vedieť dobre a chutne variť a piecť a najlepšie každý deň, lebo rodina potrebuje pestrú stravu. 
• Že potrebuje vyzerať vždy atraktívne a krásne, aj keď sa tak necíti a už 3 dni nemala sprchu. 
• Že musí pravidelne prať, utierať prach a žehliť??! What?? 
• Že musí byt k dispozícii, vždy: pre deti na prvom mieste, pre muža tiež na prvom mieste a … pre seba tiež?!

“Vezmi si ten čas, veď ho máš k dispozícii.”

Neznášam túto vetu. Spôsobuje mi tlak a stres. Viete prečo? Neviem si ten čas vziať. Neviem ako. Pretože chcem, aby bola rodina a muž v poriadku a všetko bolo v poriadku a to vyžaduje čas. Môj každodenný čas. A neviem si nájsť svoj čas. Lebo keď už je, zasa niekto príde a niečo chce. 

Vzdávam sa. Stratila som sa v tom všetkom. Asi som tú svoju úlohu nezvládla. 

Na školách by malé dievčatá mali učiť, aká náročná je rola manželky a matky. Mali by byť  k dispozícii trenažéry, kde sa na praktickom príklade vyskúša, ako taký deň matky a manželky vyzerá. Ako sa má postaviť k povinnostiam, ako má postupovať pri potrebách manžela a ako v tom všetkom nestratiť seba (alebo minimálne to zvládnuť s psychikou v poriadku).

Hey, nikoho nesúdim a neškatulkujem, toto je len jeden príbeh z milióna – môj. Ako to môžu mať matky a manželky. Možno si to prečíta nejaký muž a bude si tú svoju ženu viac vážiť. A milovať za to všetko čo denne robí. 

Rozumiem vám, milí muži, že potrebujete od svojej ženy cítiť, že vás miluje. Že ste pre ňu na prvom mieste. Len a len vy. Až potom deti. Áno, kdesi som to čítala. Že deti nemajú byť na prvom mieste. Ak sa vraj o svojho muža nebudem dostatočne starať, prídem oňho. A že potrebuje svoj priestor. A nemám mu v žiadnom prípade hovoriť čo má robiť, aby sa mohol rozhodnúť slobodne …

Ja deti na prvom mieste asi ani nemám, ale ony su hlasnejšie ako čokoľvek iné. Vedia zakričať svoju požiadavku tak hlasno, že všetko ostatné nie je počuť. Vedia kričať tak dlho, že to ostatné, aj keď kričí, dlho kričať nevydrží. A ja tiež kričím, no v tom hluku ma nik nepočuje. 

A tak sa stane, že jedna matka so syndrómom vyhorenia napíše krátky príbeh …

P.S. Mám rada svoje deti. Mám rada svojho muža. O to tu vôbec nejde. Ak to nie je zrozumiteľné, asi je okolo Teba príliš veľký hluk a nepočuješ “čo kričím”. 

S láskou, mama a manželka …… a Martina.