“Co jsem to jen chtěla říct?” Mám v hlave otázku a ani neviem prečo uvažujem česky. Stáva sa mi to často, že uvažujem v inom jazyku. Akoby bolo jednoduchšie prijať realitu, keď uvažujem cudzími slovami.
“Chtěla jsem říct, že se nenávidím..” počujem vo svojej hlave. Mnohým ženám sa táto veta preháňa hlavou veľmi často.
Našla si sa v tom?
Ja áno.
Veta, ktorá je súčasťou môjho života ako otravný hmyz.
Tak silné slová, povieš si. A možno ani nie. Ako silno môžeš nenávidieť, aby si začal milovať? Ako silno musíš padnúť na dno, aby si sám seba začal milovať? Až na dne pochopíš, ako silno milovať sám seba dokážeš. Na dne totiž pocítiš dotyk nôh so zemou. Uvedom si ten dotyk a vtedy si tiež dokážeš uvedomiť silný tlak, ktorý začneš nebadane cítiť v hrudi. Tlak lásky. To Boh, povieš si. A Boh si ty sám. Sám v sebe objavíš Božiu lásku.
Nenávidím sa, povedala a skočila.
Nenávidím sa, povedala som a chcela som skočiť. Chcela som sa opustiť. Opustiť svoje telo a stať sa… čím? Čím som sa chcela stať, som netušila. Chcela som skončiť.
Opýtaš sa ma prečo …
Prečo som chcela skočiť?
Alebo prečo som sa nenávidela?
Nenávidela som sa, keď som nevedela ako ďalej.
Nenávidela som sa, keď som neurobila tú posratú skúšku na výške.
Nenávidela som sa, keď som prepadla na predmete a vedela som, že rodičia to nerozdýchajú.
Nenávidela som sa, keď som neplnila očakávania okolia.
Najviac som sa nenávidela, keď som nespĺňala vlastné očakávania.
Nenávidela som sa, keď som porodila dieťa a uvedomila som si, že neviem čo s ním. Neviem, ako sa oň postarať. Neviem, či to dokážem. Dokážem sa postarať o seba aj o ten malý uplakaný batôžtek?
Nenávidela som sa, keď som plná nervov nechcela už po 55-krát vnoci vstávať ku plačúcemu dieťaťu, ktoré žiadalo moju lásku. Kde ju mám vziať, keď sama jej mám málo, och …
Nenávidela som sa, keď som zas otehotnela. Chcela som už žačať žiť. Áno, vnímala som to ako prežívanie, kým sú deti malé a chcela som už začať žiť, keď budú deti väčšie.
Nenávidela som sa, keď mi po 648-krát niekto povedal, ako veľmi som schudla. Ako veľmi nezdravo vyzerám. Ako sa o svoje telo predsa musím starať a musím pribrať na váhe.
A tak som klesala a klesala, padala do hlbín depresie a samoty. Samoty sama v sebe. Chcela som sa nenávidieť, a tam na dne som zistila, že už to nejde. Že už nevládzem ani to. Že už nezvládnem nič.
Začala som sa modliť. Nič špeciálne, len som vo svojom vnútri začala prosiť o pomoc.
Prosím, nech mi je lepšie.
Prosím, nech už ma nič nebolí.
Prosím, nech som krajšia.
Prosím, nech som lepšia.
Prosím, nech už toľko neplačem.
Prosím, nech v sebe nájdem silu žiť.
Prosím, nech som lepší človek ako som bola včera.
Prosím, nech som lepšia mama.
Prosím, nech viem svoje deti milovať viac.
Prosím, nech viem milovať samú seba.
Každý deň som zúfalá prosila. Na vlastnom dne som precitla a objavila ten tlak na hrudi. Začalo to slabým teplom na srdci. Polepšilo sa. Už som k proseniu pridala aj ĎAKUJEM!
Ďakujem, že žijem.
Ďakujem, že som našla v sebe silu žiť.
Ďakujem, že som si nedovolila vzdať sa.
Ďakujem!
Ďakujem, že milujem svoj život, lebo som mala tú možnosť padnúť na dno vlastných síl a tam som našla vieru.
“Chci ti bože poděkovat, žes mě zachránil.”
