Som presvedčená o tom, že všetci rodičia robia najlepšie ako vedia a všetko robia pre svoje deti s láskou. No som presvedčená aj o tom, že až príliš často dajú na okolie, na médiá, na diskusné fórá, na nevyžiadané rady, namiesto toho, aby poslúchali vlastné vnútro a vnímali vlastné deti. Mnohokrát vidím ako dieťa prosí, aby ho maminka vzala na ruky, plače a dožaduje sa jej náručia, no ona mu iba odvetí, že už je na nosenie veľký. Mnoho maminiek počíta čas – roky dokonca mesiace, kontroluje tabuľky, kedy už ich dieťa musí robiť to či ono. Niektoré dieťa nie je pripravené odísť v dvoch rokoch do vlastnej izby, iné nie je pripravené odísť do škôlky v troch rokoch, či do školy v šiestich. Zaujíma nás vôbec, kto stanovuje tieto pravidlá? Kto definuje tieto tabuľky, kedy je aké dieťa na čo pripravené? Sú títo odborníci s nami v našej domácnosti? Vidia naše dieťa vyrastať? Vnímajú ostatní z nášho okolia náš život tak ako ho skutočne žijeme? Nik okrem nás nevie, aké potreby máme my a naše dieťa.
Na začiatku, keď som sa matkou ešte len stala, som tiež poslúchala okolie. Samozrejme, všetko okolo dieťaťa bolo pre mňa nové a nepoznané a preto som mala potrebu opierať sa o iné skúsenosti. Na tom nie je nič zlé, pokiaľ do toho zapojíte vlastné cítenie. Vnímajte svoje dieťa, nazerajte naň s očami plnými láskou. Ono nevyžaduje veľa, len lásku a pozornosť. To som pochopila, no možno nie dostatočne rýchlo. Bola som nešťastná z toho, aké je moje dieťa uplakané a nepokojné. Obviňovala som sa, že robím niečo nesprávne. Plakala som a hnevala sa na seba. No nepočúvala som, že obviňovanie nikam nevedie, že musím otvoriť oči a začať nazerať na svoje dieťa a jeho potreby srdcom. Manžel sa aj pokúšal niečo mi povedať, no bola som zahltená vlastným zúfalstvom, nepočúvala som. Škoda.
Pri druhom dieťati mi povedal, že to nenechá zájsť tak ďaleko a bude sa do výchovy zapájať hneď od začiatku a bude robiť všetky veci tak ako cíti. Nenechá ma, aby som mu niečo zakazovala. Mnohokrát mi dnes povie: “Toto by si mi s Timkom nikdy nedovolila.” Napríklad som bola presvedčená, že dieťatko musí byť od narodenia nosené iba v tzv. vankúšiku (zavinovačka) a nedovoľovala som v žiadnom prípade vytiahnuť ho z vankúšika a nebodaj ho nosiť bez neho. Druhá dcéra vo vankúšiku bola iba v nemocnici. Doma už nie.
Netvrdím, že moje konanie je aplikovateľné na všetky deti. Ani nikoho neodsudzujem za jeho konanie. Ja iba tvrdím, aby sme každý svoje dieťa vnímali, pozorovali a sami vycítili jeho potreby. Nekonečne mi robí dobre, keď vidím, ako dcéra ku mne naťahuje malé rúčky a chce sa so mnou túliť. Keď sa malý syn vyšplhá na moje kolená a pusinkuje mi tvár. A ja ich vezmem do náručia a nekonečne túlim. Príde čas, keď odo mňa odídu za vlastným životom a ja chcem, aby boli silní a pripravení. Netrápili sa.
Nosme svoje deti!
Poslúchla som radu, aby som svoje prvé malé dieťa nenosila. Dnes to ľutujem. Viditeľne vidím na ňom deficit náručia. Pýtal sa hovieť si na rukách ďaleko dlhšie, ako by to bolo, keby som mu vyhovela a nosila ho na rukách už od narodenia. Druhú dcéru nosím na rukách toľko, koľko sa jej žiada. A môže ju nosiť každý kto chce, koľko len chce. Čítala som totiž knihu Koncept kontinua (až po prvom pôrode, kedy som sa aktívne začala zaujímať o tituly o výchove), v ktorej autorka apeluje na základný princíp kontinua už v našom počiatku narodenia. Domnieva sa, že dnešný človek postráda základnú vývojovú fázu už ako nemluvňa. Kľúčom ku šťastiu našich detičiek je ich nosenie v náručí matky, od doby pôrodu, až po začiatok fázy lozenia, kedy sa dieťa od matky odoberie samo. Fáza nosenia je podľa autorky veľmi potrebná a zároveň pre matku veľmi prirodzená. Samozrejme, ako aj sama píše, v dnešnom civilizovanom svete to nie je možné vždy a za každých okolností, ale aj najmenšia snaha o naplnenie tohto pudu dieťatka je radená k jeho pozitívnemu napredovaniu. Nosené deti sú vraj šťastnejšie, samostatnejšie a v dospelosti netrpia žiadným pocitom nenaplnenia a prázdna.
“Už v pôrodnici je antikontinuálnym zvykom oddeľovať bábätká od matiek. Potom sa od nás očakáva, že budeme bábätká odkladať do kočiarov a postieľok a že ich pri spoločenských príležitostiach nebudeme mať pri sebe. Naviac, žijeme tak izolovane, že matky nemajú dostatok sociálnych kontaktov a trpia nudou. Deti nemajú slobodný a ľahký prístup ku svojim vrstovníkom alebo ku starším deťom. V škôlke a škole sú obvykle spoločne s rovnako starými deťmi a učiteľky im neustále hovoria, čo majú robiť. Deťom sa nedotáva prirodzených príkladov, ktoré by mohli nasledovať.”
Jean Liedloff
Spime s deťmi v jednej izbe a v jednej posteli!
Poviem vám, kto so svojimi deťmi v posteli nespí, prichádza o krásne a dojímavé chvíle. Niet nad pocit, keď sa k vám pritúli malé teplé telíčko, ktoré hľadá vašu ruku a túži po vašom objatí. Tie moje deti sú z toho tak šťastné, aj synovi sa polepšilo, keď sme ho začali dávať spať k nám do postele a ignorovali sme radu, že nadišiel čas presunúť ho do vlastnej izby, aby uvoľnil miesto pre mladšiu sestru.
Pamätám si dodnes na moment, keď sa narodil môj mladší brat a moji rodičia ma poslali spať do vlastnej detskej izby. Presviedčala som ich, že sa zmestím do postieľky k nemu, dokonca som si tam ľahla a predviedla im, ako tam je priestor pre nás oboch. Mala som takmer sedem rokov. A nechcela som sa od rodičov presťahovať do detskej izby. Byť tam sama. Cítila som krivdu, že oni ostávajú naďalej všetci spolu a mňa vytesnili. Neskôr, keď som mala asi desať-jedenásť rokov ma postihli vážne zdravotné problémy. Silný atopický ekzém, ktorý zasiahol najviac moju tvár. Ľudia, ktorí ma poznali, ma nespoznávali. Vyzerala som veľmi zle. Tvár mi pokrývala hrubá vrstva (cca pol centimetra) akoby popálenej kože, ktorá veľmi svrbela a tiekla z nej lepkavá tekutina. Mamina ma musela potierať zelenou vodičkou z lekárne. Dlhé nekonečné dni som trávila zatvorená doma. Nechodila som do školy. Bola mi nasadená prísna diéta.
Zúfalá situácia.
A vtedy mi rodičia zadovážili posteľ, ktorú umiestnili naspäť do ich spálne, aby na mňa mohla mamina počas spánku dávať pozor. Mohlo totiž dôsjť aj k zaduseniu, keby sa mi ekzém rozšíril aj do dýchacej trubice. Dlho som sa liečila. Podstúpila som náročné obdobie hľadania odpovedí na môj zúfalý zdravotný stav. Dopovala som sa množstvom liekov, ktoré môj stav neliečili, iba potláčali príznaky. Krémovala som svoju tvár hormonálnymi masťami, ktoré mi pomáhali iba navonok. Lekári mi diagnostikovali silné alergie na potraviny a neskôr celiakiu.
Som dnes presvedčená, že som sa svojou vtedajšou chorobou snažila na seba upozorniť. Dodnes to tak mám, že vnútorný strach a stres pretavujem cez tvár. Nie, moja tvár nemá krásnu porcelánovú pleť. Mám jazvy, ktoré mi ale pripomínajú, čím som si prešla a akou silnou som sa stala. No bolelo to. A trvalo to veľmi dlho, kým som pochopila, že odpúšťam všetky krivdy voči mne. A neviem, či sa mi to podarilo úplne.
Existujú mnohé psychologické štúdie, ktoré hovoria práve o tom, ako sa snažia deti na seba upútať pozornosť prostredníctvom rôznych chorôb. Netreba preto brať na ľahkú váhu ich potreby a pocity, ak chceme mať zdravé deti.