Pravidlá na detskom ihrisku

Podnetom na tento článok sa mi stali vlastné skúsenosti z času stráveného na rôznych detských ihriskách a pieskoviskách. Najfrekventovanejšie sa na týchto miestach vyskytujú mamičky so svojimi batoľatami (dieťa od 1 do 3 rokov), ale i staršie deti.

Skúsim začať od začiatku, pre celkové pochopenie môjho rozčarovania. Príchod dieťaťa do môjho života spustil nával endorfínov, ale aj adrenalín či pocity bezmocnosti. Odhodlala som sa preto siahnuť po náučnej literatúre. Nie, nezadala som si do google ako mám správne vychovávať svoje dieťa, len som jednoducho počúvala svoje podvedomie a intuíciu a tí ma viedli k odpovediam na moje nevyslovené otázky a privolali ku mne tituly autorov, ktorí stáli za prečítanie – je ich mnoho. A tak som si čítala a uvedomovala si, aké chyby vlastne my rodičia robíme. Ako bránime našim deťom v správnom vývine. Veľmi často je to nevedomky a neúmyselne, no deje sa to.

Správanie na detskom ihrisku

Keď som so svojím synom na toto neprebádané územie vstúpila prvýkrát, bola som v nemom úžase a šoku zároveň, ako to na takom detskom ihrisko-pieskovisku bzučí sťa v úli. Nebola som si istá, aké pravidlá tam panujú, keďže sa prekrikovali matky s deťmi, deťmi s matkami, matky s matkami, deti s deťmi, skrátka všetci so všetkými. Rozbolela ma z toho hlava. To asi nie je nič pre mňa, pomyslela som si, držiac za ruky svojho syna, ktorého zaujímali vlastné veci – šmýkačka, pieskovisko s hračkami, kolotoč … A potom mi to došlo, dôvod, pre ktorý som na toto zvláštne územie vstúpila a chcela som z neho v momente zutekať. Moje dieťa. Veď predsa potrebuje kontakt s inými deťmi a rozruch okolo neho mu iba pomôže, alebo sa mýlim?

A tak sme ostali. Stala som sa tichým pozorovateľom svojho okolia. Po očku som jednostaj pozorovala syna a druhým okom (a s napätými všetkými ďalšími zmyslami) som vnímala okolie. Na prvý pohľad sa zdalo, že sa deti hrajú a rodičia na ne dávajú iba pozor. Táto domnienka ma ale rýchlo opustila. Vyjasnilo sa mi.

Podľa intuitívnych očakávaní, ale aj podľa literatúry, ktorú som čítala, by som očakávala, že táketo detské ihrisko je miestom pre hru a vývoj dieťaťa. Je to priestor, kde sa dieťaťu nezakazuje, neprikazuje, na dieťa sa nekričí ani inak neupozorňuje. Mal by to byť detský priestor, kde majú deti svoje vlastné pravidlá. A keby sme ich viac vnímali, postrehli by sme, že si svoje pravidlá vedia vytvoriť veľmi rýchlo, veľmi rýchlo sa vedia dohodnúť a prebehne to bez bolesti a plaču. Keby sme len do toho nezasahovali my rodičia do takej veľkej miery a dávali by sme iba pozor.

Odvšadiaľ bolo počuť upozornenia:

  • Neber to chlapčekovi, to je jeho hračka. (mama svojmu 13 mesačnému)
  • Nechaj dievčatko, ona sa s tým začala hrať prvá. (mama svojej 15 mesačnej)
  • Požičaj tú loptu, veď nie je tvoja. (mama svojmu 14 mesačnému)
  • Nevyhadzuj ten piesok. (mama)
  • Nehádž tie kamene. (mama)

Nadobudla som pocit, že všetky tieto a im podobné výroky sú len pretaveným strachom rodičov. Vedzte, že na takom ihrisku ste v role ochrancu/záchrancu, ale spôsob hry by si malo dieťa voliť samo. Ono presne vie čo a kedy chce. Veď kde inde, ako na pieskovisku a ihrisku, si má dieťa vyskúšať fyziku a chémiu v praxi, či ďalšie testy, ktoré potrebuje okúsiť, aby spoznalo nástrahy, ale aj ozveny svojho správania. Nepodceňujme deti, ani zďaleka nie sú tak nemúdre, ako sa často my dospelí domnievame.

Keď sa dieťa neustále upozorňuje na niečo horúce, ale nedá sa mu priestor, aby pochopilo v praxi, čo to vlastne byť horúce znamená, bude to chcieť tak či tak vyskúšať.  A to platí vo všeobecnosti pri všetkých úkonoch. Stojme pri nich alebo neďaleko nich, ale overovaciu schopnosť prisúďme ich vlastnému odhadu. Je to ich prirodzená vrodená vlastnosť, skúmať svoje prostredie, aby poznali nástrahy tohto pre nich obrovského nového sveta.

Pravidlá na ihrisku

Na ihrisku by malo platiť pravidlo, že sa deti hrajú, rodičia nezasahujú do ich spôsobu hry (aj tak častokrát nerozumieme o čom detská hra je), len pozorujú a v prípade núdze (údery päsťami, kopance či strkanie) dieťa napomenú. Nehovorme deťom ako sa majú hrať. Sú na vlastnom území, kde si chcú vytvoriť vlastné hranice a podeliť sa o svoje skúsenosti s ďalšími súkmeňovcami. Deti sa vedia dohodnúť. Sú schopné podeliť sa o hračky aj bez zásahu dospelého. Všetko robia spôsobom sebe vlastným a tým sa učia pravidlám správania. Všetko pochopia. Sú rozumné, vnímavé a bystré. Nepodceňujme ich. Úplne inak by vyzerala hra na ihrisku, keby deti boli deťmi a rodičia len pozorovateľmi na pozadí. Zrazu by nastala harmónia, detský smiech by sa rozliehal navôkol, nebolo by počuť neustále mrnčanie, žiadne hádzanie o zem by nebolo, deti by sa pochopili navzájom, spoznávali by sa a hra by bola hrou.

Keďže my dospelí máme za sebou nejaký ten čas strávený na tomto svete, vidíme nástrahy aj tam kde nie sú, predpokladáme problémy tam kde nemusia byť, riešime situácie podľa našich predstáv a úvah. Myslím, že robíme do veľkej miery chybu. My už nie sme nepopísané strany ako naše deti. Máme za sebou odžitý čas, ktorý nás ovplyvňuje. Áno, do istej miery dieťa smerujme, keď si myslíme, že vybočilo, učme ho správaniu a slušnosti, buďme mu príkladom, lebo od nás sa pozorovaním učia najviac. Ale cesta tam vedie pozitívnymi hláškami, názorným správaním a láskavým úsmevom, nie príkazmi, zákazmi, krikom či nebodaj bitkou.

Existuje mnoho titulov, ktoré hovoria o láskavom správaní k svojim deťom a tie potom láskavé správanie oplácajú. Potrebujú ale predovšetkým našu dôveru a nepodmienečnú lásku. Potrebujú cítiť, že to čo robia, robia správne, aj keď nie podľa našich predstáv. Ony sa vycibria, ich pohyby sa zlepšia, aj sa naučia poslúchať a požičiavať hračky. Naučia sa nebiť, nehádzať o zem, aj pohladkať kamaráta. Keď im dáme priestor. Keď im uvoľníme krídelká a necháme ich lietať vo vlastnom svete vlastným tempom.

Nebude viac počuť na ihriskách detské pokriky To je moje!, ani nebude vidieť strkanie. Verím, že deti sú rozumné, pokiaľ im rodičia umožnia rozumnými byť. Keď v nich ale neustále zabíjame ich vrodené správanie našimi príkazmi, zákazmi a usmerneniami, nie sú schopné samé uvažovať, len čakajú na reakciu rodiča, ktorý napovie, čo robiť majú.

Nie je to vecou jedného okamihu, kedy si prestaneme svoje deti všímať a dáme im absolútnu slobodu. To netvrdím. Je to proces, s ktorým ale môžeme začať už dnes a jemným navádzaním a naším neustálym úsmevom na tvári docielime, že naše dieťa bude dieťa a bude vedieť čo mu jeho schopnosti dovolia a pokiaľ až môže zájsť, bude si dôverovať a nadobudne istotu vo svojich krokoch. Hračku si vydobyje, nenechá sa odstrčiť, ale všetko to prebehne v jazyku detí a nie v reči dospelého. Deti sú veľmi múdre, na to nikdy nezabúdajme! Rodia sa ako nepopísané strany, no nesnažme sa do nich písať nasilu. Vpisujme im návody, názorné ukážky, ale hlavne lásku. Tú potrebujú najviac.

Pravidlá na detskom ihrisku

Komentujte