Otehotnela som ako dvadsaťšesť ročná, šťastlivo, bez komplikácií. Zistenie, že som tehotná, ma vlastne veľmi potešilo, nakoľko som bola v domnení, že so mnou nie je niečo v poriadku a nenapadlo mi, že pod srdcom mi vzniká nový život.
Začala som byť totiž veľmi nervózna a podráždená, čo som pripisovala predmenštruačnému syndrómu, i keď niečo tak silné som dovtedy nezažila. Keď mi preto meškal cyklus, k tomu sa zvýšilo moje vnútorné napätie a nervozita, odmietanie telesných dotykov od partnera a ešte sa k tomu pridružilo obrovské napätie v prsiach, napadlo mi jediné (nie nebolo to tehotenstvo), že asi nebudem celkom ok. Žiadnu chorobu som si nepredstavovala, jednoducho som bola v týchto svojich pocitoch nová a nerozumela som svojmu telu.
Objednala som sa k lekárovi na gynekologické vyšetrenie. Išla som k nemu s malou dušičkou, vystrašená a plná obáv. On sa na mňa pri vyšetrení usmial a povedal: „Ste tehotná.“ Celkom mi ušiel zmysel jeho slov, pretože som nedostala odpoveď na moju otázku: „Takže nie som chorá?“
„Nie ste chorá, ste tehotná.“
Odľahlo mi.
A tak to začalo. Prvý príval emócií bol akýsi strach z neznáma, ako to zvládnem, veď som si predsa chcela rozbehnúť kariéru (čerstvo po vysokej škole) a niekam sa v spoločnosti zapísať. Nájsť si svoje miesto. Ale ďalšie prívaly emócií boli čoraz pozitívnejšie. Začali mi v bruchu poletovať motýle a ja som sa začala stotožňovať s faktom, že sa čoskoro stanem mamou. Ja. Bola som veľmi dojatá a šťastná.
O niečo neskôr, až po pôrode, som pochopila, že Vesmír mi to moje miesto v spoločnosti predsalen pripravil a vystlal najjemnejšou podstieľkou lásky a nehy. Darovala som život svojmu dieťaťu a do spoločnosti som sa zapísala ako matka a zakladateľka rodiny. Ako domáca starostlivá žienka. Ako žena, ktorá našla zmysel života. Nie je mi ľúto za prácou ani kariérou. Lebo aj naďalej robím čo ma baví a Život mi ukázal, že stať sa matkou je to najviac, čo ma mohlo postretnúť. Neviem si predstaviť nič, čo by ma urobilo šťastnejšou. Myslím prácu. A pritom, aj popri synovi si dokážem nájsť čas na svoje koníčky a prácu.
Prvý trimester
Počas prvého trimestra som netrpela rannými nevoľnosťami, nebývalo mi nijako zle. Jediné o čo som prišla, bola chuť do jedla. Nič mi nevoňalo, nič mi nechutilo, keď som išla na veľký nákup (doma chladnička zívala prázdnotou), vracala som sa s takmer prázdym košíkom. Manžel si zúfal, nakupovať musel chodiť so mnou, aby sme niečo v chladničke mali. A tiež mi prestala chutiť káva. Chute jednoducho chýbali.
Čo však nebolo celkom priaznivé, a dosť ma to trápilo, bol ekzém, ktorý sa mi objavil na tvári. Mala som s tým v minulosti nemalé problémy a počas tehotenstva som zistila, že nie som celkom vyliečená. Nedodržiavala som diétny stav tak, ako som mala a ekzému som sa nevedela zbaviť. Nebolo jednoduché počas tehotenstva opäť nastúpiť na diétny stav, ale musela som. Ekzém sa zhoršoval.
Druhý trimester
Počas druhého trimestra sa stav ekzému nezlepšil, práve naopak. Chodila som za rôznymi špecialistami, ktorí nevedeli odpovedať na moje otázky. Stav zapálanej, svrbiacej a začervenanej pleti na tvári ma trápil do takej miery, že som začala trpieť nespavosťou – čo je celkom častý jav počas ekzému. Poviem vám, že to boli naozajstné prebdené noci. Večer som si ľahla unavená spať, zavrela oči, zadriemala a vzápätí zistila, že ubehlo len niekoľko minút a ja som bdelá s otvorenými očami a spánok neprichádzal niekoľko dlhých hodín. Bolo to príšerné obdobie. Bola som príšerne unavená a zúfalá, deficit spánku sa odrážal na mojom celkovom fungovaní. Našťastie toto obdobie trvalo „len“ po dobu troch týždňov, prefučalo to a mne sa vrátil kvalitný spánok. Po dvadsiatich týždňoch tehotenstva sa mi konečne začala aj zlepšovať pleť, zabrala liečba aj diéta, ale aj prísun vitamínu D v podobe teplého slnečného žiarenia. Nie, lieky som nebrala. Boli to maste a oleje, ktoré mi pomohli. A myslím, že nemalú váhu na mojom zdravotnom stave mal aj stres. V tom obodobí sme začali dokončovať posledné prípravy na svadbu a plánovali (pred)svadobnú cestu do Californie. Bolo to hektické obdobie, plné stresu a naháňania. Poľavil stres, uľavilo sa mi na zdraví.
Vrátili sa mi ale chute do jedla, čo som prijala s otvorenou náručou. Mala som chuť na rôzne jedlá, ktoré som doposiaľ vynechávala z jedálnička, ale nebolo to nič hrôzostrašné. Ani kyslé uhorky, ani chuť na zmrzlinu či čokoládu, ani som zúfalo netúžila po všetkom sladkom. Jedine ma pobolievala hlava a zmáhala únava, a na to mi takmer vždy pomohla šálka kávy, na ktorú sa mi prinavrátila chuť. Podotýkam, že som pila jedine 100% arabicu, bez robusty, aby som do tela dostala čo najmenšie množstvo kofeínu. Keď som totiž niekde vypila kávu s robustou, momente sa mi začala krútiť hlava a roztiahli sa mi cievy. Nebolo mi dobre. Kvalitná káva zo 100% arabicy mi žiadne podobné stavy neprinášala.
Tretí trimester
Tretí trimester som si začala konečne vychutnávať dlhé prechádzky po prírode, naozaj som sa snažila aspoň veľa chodiť, aby moje telo neochablo a nestrácala som energiu ubýtkom svalov a naberaním zbytočných tukových zásob. Vrámci normy som pravidelne cvičila a oddychovala s knihou v ruke.
Posledné týždne tehotenstva boli v znamení vyložených nôh. Počas bežnej kontroly v poradni mi doktor oznámil, že sa už začínam otvárať a je to ešte celkom skoro na pôrod (bola som v 35. týždni a je dobré donosiť dieťatko aspoň to 37. týždna, po ktorom by sa už malo narodiť v poriadku). Preto mi odporúčal nasledujúce dva týždne iba ležať s vyloženými nohami. Všetkých, vrátane seba, som poriadne vystrašila. Dnes už viem, že sme zbytočne vyvolali oheň na strechu. Mnoho žien je v posledných týždňoch otvorených na jeden až jeden a pol palca. Mnohokrát je táto situácia lepšia, ako potom problém pri pôrode, keď sa žena neotvára. Nie som ale odborník, nechcem písať žiadne odborné rady. Na to sú iní odborníci. V každom prípade je potrebné vždy počúvať rady vlastného doktora, ale nepodliehať stresu, ktorý naozaj, ale naozaj ničomu nepomáha. Hlavne nie drobcovi, ktorý sa potom bojí dvojnásobne – cíti mamin strach a prežíva vlastný.
Šťastlivo som donosila dieťatko do 40. týždňa.
Pôrod
Keď už som bola deň po termíne a mňa čakala ďalšia nekonečná (celodoobedná) čakačka v nemocnici na prenatálnu poradňu a bola nedeľa, porušila som pravidlo nebicyklovať a nasadla som na bicykel. Chcela som už malého trošku posúriť a tak som sa mierne, inak sa ani nedalo, hodinku povozila na bicykli. Dali sme si s manželom dlhšiu prechádzku a ja som striedavo bicykel tlačila alebo na ňom sedela a bicyklovala. Bolo to aj celkom príjemné.
Neviem či práve to, alebo aj to, zabralo, ale v noci o pol druhej na mňa prišli bolesti a ja som sa len modlila, aby už neprestali a boli to tie ozajstné, pôrodné. A aj boli. Nepraskla mi plodová voda a po dohode s mojím doktorom, som ostala „jajkať“ doma, až do doby, kedy už začali kontrakcie prichádzať v pravidelných intervaloch a frekventovane. Bolo to po takmer ôsmich hodinách strávených hlavne na fit lopte. Nemocnicu sme mali kúsok (cca 5 min autom).
Cesta tam bola pre mňa nočná mora, tie zdevastované slovenské cesty mi vôbec nerobili dobre.
Samozrejme, že sa ku mne pri príjme správali všetci úctivo, ale aj ako k prvorodičke (hovorili si, že to ešte potrvá, kým porodím). Keď som im začala vyratúvať odkedy mám kontrakcie a frekvencia je pravidelná každé dve-tri minúty, spozorneli a zrýchlili svoju prácu. Bola som pripravená rovno si ľahnúť na lôžko. Syn sa narodil do dvoch hodín prirodzenou cestou bez epidurálnej anestézie. Som rada, že som to zvládla, že som si to mohla prežiť a cítiť. Nebolo to ľahké, ale bolo to nádherné.
Rodila som doobeda, vonku svietilo slniečko, všetci okolo mňa boli čerstvo naraňajkovaní a po rannej kávičke, mali dobrú náladu a žiadnu ďalšiu pacientku okrem mňa. Boli zvedaví. Bolo to zvláštne, keď som otvorila oči už so synom v náručí a predo mnou stálo minimálne desať ľudí. Hlavne mladí sa prišli trošku priučiť. V takej chvíli vám to ale nepríde nepríjemné. Po tom všetkom čo som prežila, už toto bola iba perlička.
Ďakujem tej možnosti, že som mohla mať syna po celú dobu dvoch hodín pri sebe. Vybudovalo sa medzi nami silné puto. Manžela som mala tiež po celú dobu pri sebe. Manžel za ruku a v náručí moje dieťa. Neuveriteľný sen! Pre toto som sa narodila, aby som toto zažila. Je to dar. Ďakujem.