Vzťah medzi mamou a dcérou býva často veľmi komplikovaný. Neviem vysvetliť dôvod, ale myslím, že to ani nie je podstatné. Dôležitejšie je pochopiť daný vzťah a snažiť sa nájsť riešenie na jeho zlepšenie.
U mňa to nebolo inak. Keď som bola malým dievčatkom, s maminou som si dobre rozumela, aspoň čo si pamätám. Bola som v postavení, že sa chcem od nej veľa naučiť. Pozorovala som jej činnosti, bola mi príkladom i vzorom, chcela som byť ako ona. Neskôr prišlo obdobie puberty, kedy som sa začala hľadať a chcela som sa začleniť do spoločnosti. Akosi som podvedome vnímala potrebu tieto zručnosti hľadať u otca. Chlapa vnímam ako hlavu rodiny, možno preto mi vnútorný hlas našepkával viac pokukovať po ňom. Predpokladala som, že on bude tým, ktorý mi ukáže, ako si nájdem miesto v spoločnosti, ako mám zapadnúť.
A tu nastal kameň úrazu. Nepociťovala som zo strany mojej mamy podporu. Bytostne som vnímala len jej príkazy a zákazy, poučovanie a kritiku. Teraz zovšeobecňujem, samozrejme boli momenty, kedy mi bola oporou a jej silné stránky mi ukazovasli smer, no pocity z mojej puberty sú zastrešené pod jedným pocitom, a to nepochopením. Mám skrátka pocit, že mi mama vôbec nerozumela a aj napriek tomu sa mi snažila diktovať, ako mám žiť. Píšem o adolescentnom veku, kedy je rodič zodpovedný za svoje dieťa a preto cíti potrebu chrániť ho. Rozumiem. Dnes už áno, vtedy som sa len veľmi hnevala. Ako sa hnevá mnoho mladých dievčat v adolescentnom veku, keď nadobudnú pocit, že im nerozumie práve tá, ktorá by im mala najviac dôverovať. Mama.
Dôveruj, ale preveruj, nikdy nebolo niečo, čomu som rozumela. Dôvera je spojená s úprimnou láskou, je založená na viere v človeka, ktorého ľúbime. Vzťah založený na dôvere nesmie byť preverovaný, nemôže v ňom prebývať pochybnosť. Inak nie je úprimný. Dôverujme našim deťom, dcéram i synom. Dôverujme sebe, že sme im podali dostatok informácií, z ktorých čerpajú vo svojom začínajúcom živote. Dôverujme im a tak v nich vybudujeme silných sebavedomých jedincov. A oni nám našu dôveru opätujú správnymi krokmi. Z nášho pohľadu možno nebudú vždy správne, no je to ich život. Sú to samostatné bytosti. Ich kroky vedú k tomu, aby sa naučili správne žiť svoj život, a k tomu patria aj pokusy a omyly. Našou úlohou je byť im oporou (mám na mysli adolescentov).
Postupne som dospievala, svoje miesto v spoločnosti stále hľadala a čoraz viac sa od mamy vzďaľovala. Stále som cítila ako mi nerozumie, no už pribudol aj ďalší pocit – nerešpektovanie. Som toho názoru, že od určitého bodu, by mali rodičia nechať svoju ratolesť žiť svoj život a nezasahovať doň zbytočne. Už svoje dieťa nejakým spôsobom vychovali, do vienka mu dali, čo dať mali a stačilo. Ich úlohou už je len pozorovanie dieťaťa, prípadná pomoc iba v prípade, že si o ňu dieťa samo požiada. Od určitého veku človeka formuje spoločnosť. Môžeme povedať, že približne od osemnástich rokov. Vtedy by mal rodič stáť po boku svojho dieťaťa ako opora, no do jeho rozhodnutí už viac nezasahovať.
Neviem ktorí rodičia to dnes dokážu. Naši rodičia sa na nás zlostia, že sme márniví, že si nič nevážime, že nemáme úctu k nikomu a ničomu, že nás nič nezaujíma. A ja tvrdím, že nevidia za tým to, ako nás celé detstvo viedli k tomu, aby sme takí boli. Myslím, že korene ich výchovy siahajú ďalej, do spôsobu výchovy akou boli vychovaní oni sami. Naši rodičia sú z generácie, kedy v ich výchove absentovala láska. Tabu boli dotyky, slová lásky, pohladenie, objatia, potreba blízkosti. Boli to ľudia, ktorí museli ťažko pracovať, často od skorého rána, do neskorého večera a na deti a nebodaj prejavy lásky vôbec nebol priestor a čas. Opäť tak boli vychovaní aj oni sami. Je to začarovaný kruh výchovy, v ktorej absentovala láska. Nie, netvrdím, že svoje deti rodičia neľúbili. Hovorím o prejave lásky. O tom, ako každý jeden túžime po teple objatia, no musíme sa zmieriť s okolnosťami, nech už sú akékoľvek.
Som si vedomá toho, že ani ja ako dcéra som nebola ukážková. Bola som vzdorovitá, odmeraná, urážlivá, no ja to dnes vnímam len ako vlastný smútok. A ten k danému obdobiu adolescencie patril. Nebol zlý. Bolo potrebné ho iba pochopiť.
A tu sa dostávam k meritu veci.
P O C H O P E N I E.
Od okolia a hlavne mojich rodičov žiadam len pochopenie. Som aká som, pochopte ma a rešpektujte. Dlho mi trvalo vstrebať pocity frustrácie, premáhala som sa, aby som bola nad vecou. Vyrovnalo sa to vo mne v momente, keď sa mi narodilo prvé dieťa a definitívne, keď sa mi narodilo aj druhé dieťa. V tom období som si postavila hlavu a okolie som vytesnila. Nechcela som, aby ma ktokoľvek ovplyvňoval a v praxi to znamenalo, že som počas prvého tehotenstva s nikým ani nechcela komunikovať. Bála som sa nepochopenia, nakoľko som už mala na určité veci vytvorené názory a bála sa neustáleho negativizmu, strachu a presviedčania zo strany okolia. Chcela som si veci urobiť po svojom, prísť na veci vlastnou hlavou a nájsť to svoje spomínané miesto v spoločnosti. Hľadala som pochopenie.
Našla som ho.
Stala som sa mamou a manželkou. A s tým postupne prichádzalo aj pochopenie od okolia.
Pocity frustrácie začali nahrádzať pocity, ktoré zažíva matka. Frustrácia začala úplne ustupovať, keď ma začalo okolie rešpektovať, moja mama, otec, bratia, rodina, a začali pozorovať, že rozhodnutia, ktoré robím majú svoj účel. Že viem čo robím. Že mám pevnú pôdu pod nohami a môžu sa konečne prestať o mňa báť. Pustili opraty, ktorými ma omínali, a nechali ma voľne bežať. A na chvíľu som im aj utiekla. Potrebovala som si užiť vietor vo vlasoch a pocit slobody. No vrátila som sa. S pokorou v srdci, so širokou náručou plnou lásky, no už som neprišla iba ako dcéra, už som sa vrátila ako mama. Im neostávalo iné, len ma prijať. A veľmi som ich potešila.
Čo z toho vyplýva? Mám deti síce malé, ale už dnes pozorujem, ako na ne vplýva, keď na ne vyvíjam tlak. Poľavte, milí rodičia, uvoľnite opraty svojim deťom, nechajte ich voľne sa rozhodovať, vy len jemne určujte smer a hranice. Vedzte, že deti sú v mnohom múdrejšie ako my a vedia presne čo chcú. Nenúťte im svoj názor, ktorý je ovplyvnený dobou, v ktorej žijete, médiami, politikou, strachom. Dnešné deti nepoznajú strach. Sú naplnené láskou a potrebou objavovať. Nechajme im voľné krídla a ony nám nikdy neuletia. Nikdy nás neopustia. Nikdy sa na nás nebudú hnevať. Budú nám stáť po boku ako sme my stáli im, kým boli malé.
Ďakujem mojej mame, že pochopila, že som už aj ja mama a poznám pocity strachu o vlastné dieťa. Že poznám ten hlboký pocit lásky, ktorý narodením dieťaťa vstúpi do srdca rodiča a už z neho nikdy nevystúpi. Že aj mňa čakajú situácie, ktorými si prešla ona. Ďakujem jej za to, že ma začala repšpektovať a dodala mi tým obrovskú dávku odvahy. Byť rodičom nie je jednoduché a ja jej už dnes viac rozumiem. Nastalo medzi nami vzájomné pochopenie.
Vidím dnes mnohé mamy, ktoré robia neustále tú istú chybu. Všetko riešia, nad všetkým chcú mať kontrolu, o všetkom chcú mať prehľad, o všetkom chcú rozhodovať. Tiež vidím mnohé dcéry, ktoré majú so svojou mamou pokazený vzťah. Nech už je to z akéhokoľvek dôvodu… Každá dcéra chce jediné. Pochopenie. Rešpektovanie. Lásku. A každá mama chce to isté. Pochopenie. Rešpektovanie. Lásku. Prečo si to vzájomne berieme? Vyžadujeme niečo od druhej strany, tak to aj sami ponúknime. Rešpektujme svoje mamy, budeme rešpektované ako dcéry.
Dnes už chápem a odpúšťam. Viem, že nik nebol voči mne vedome negatívny či zlý. Bolo to iba o strachu. Preto som do svojho života pustila viac lásky a láska sa mi vrátila. A strach? Kdesi v pozadí je stále usadený, asi nikdy neodíde úplne, no cítim podporu od mojej rodiny a to je tá sila, ktorá mi dodáva odvahu. Nebojte sa mať strach, je to v poriadku. K nemu pridružte lásku a pochopenie a verím, že všetko sa vyrieši a nik sa nebude cítiť ubolený, ukrivdený a neľúbený.