Som presvedčená o tom, že všetci rodičia robia najlepšie ako vedia a všetko robia pre svoje deti s láskou. No som presvedčená aj o tom, že až príliš často dajú na okolie, na médiá, na diskusné fórá, na nevyžiadané rady, namiesto toho, aby poslúchali vlastné vnútro a vnímali vlastné deti. Mnohokrát vidím ako dieťa prosí, aby ho maminka vzala na ruky, plače a dožaduje sa jej náručia, no ona mu iba odvetí, že už je na nosenie veľký. Mnoho maminiek počíta čas – roky dokonca mesiace, kontroluje tabuľky, kedy už ich dieťa musí robiť to či ono. Niektoré dieťa nie je pripravené odísť v dvoch rokoch do vlastnej izby, iné nie je pripravené odísť do škôlky v troch rokoch, či do školy v šiestich. Zaujíma nás vôbec, kto stanovuje tieto pravidlá? Kto definuje tieto tabuľky, kedy je aké dieťa na čo pripravené? Sú títo odborníci s nami v našej domácnosti? Vidia naše dieťa vyrastať? Vnímajú ostatní z nášho okolia náš život tak ako ho skutočne žijeme? Nik okrem nás nevie, aké potreby máme my a naše dieťa.
