Vzťah medzi mamou a dcérou býva často veľmi komplikovaný. Neviem vysvetliť dôvod, ale myslím, že to ani nie je podstatné. Dôležitejšie je pochopiť daný vzťah a snažiť sa nájsť riešenie na jeho zlepšenie.
U mňa to nebolo inak. Keď som bola malým dievčatkom, s maminou som si dobre rozumela, aspoň čo si pamätám. Bola som v postavení, že sa chcem od nej veľa naučiť. Pozorovala som jej činnosti, bola mi príkladom i vzorom, chcela som byť ako ona. Neskôr prišlo obdobie puberty, kedy som sa začala hľadať a chcela som sa začleniť do spoločnosti. Akosi som podvedome vnímala potrebu tieto zručnosti hľadať u otca. Chlapa vnímam ako hlavu rodiny, možno preto mi vnútorný hlas našepkával viac pokukovať po ňom. Predpokladala som, že on bude tým, ktorý mi ukáže, ako si nájdem miesto v spoločnosti, ako mám zapadnúť.
A tu nastal kameň úrazu. Nepociťovala som zo strany mojej mamy podporu. Bytostne som vnímala len jej príkazy a zákazy, poučovanie a kritiku. Teraz zovšeobecňujem, samozrejme boli momenty, kedy mi bola oporou a jej silné stránky mi ukazovasli smer, no pocity z mojej puberty sú zastrešené pod jedným pocitom, a to nepochopením. Mám skrátka pocit, že mi mama vôbec nerozumela a aj napriek tomu sa mi snažila diktovať, ako mám žiť. Píšem o adolescentnom veku, kedy je rodič zodpovedný za svoje dieťa a preto cíti potrebu chrániť ho. Rozumiem. Dnes už áno, vtedy som sa len veľmi hnevala. Ako sa hnevá mnoho mladých dievčat v adolescentnom veku, keď nadobudnú pocit, že im nerozumie práve tá, ktorá by im mala najviac dôverovať. Mama.
