Dvaja ľudia sa do seba zamilujú. Keď sa to stane, celý vesmír sa pootočí do niečoho krásneho, v čom dvaja zamilovaní prežívajú neuveriteľne nádherné pocity lásky. V tom období akoby nič iné, ako ich zamilovanosť a náklonnosť, neexistovala.
V očiach toho druhého vidia nekonečné podoby vesmírnych krás.
V dotykoch cítia nekonečné chvenie a túžbu.
Pri bozkoch zažívajú nekonečnú extázu.
Keď sa spoja ich telá, niet silnejšej mágie.
Read more
Vzťah medzi mamou a dcérou býva často veľmi komplikovaný. Neviem vysvetliť dôvod, ale myslím, že to ani nie je podstatné. Dôležitejšie je pochopiť daný vzťah a snažiť sa nájsť riešenie na jeho zlepšenie.
U mňa to nebolo inak. Keď som bola malým dievčatkom, s maminou som si dobre rozumela, aspoň čo si pamätám. Bola som v postavení, že sa chcem od nej veľa naučiť. Pozorovala som jej činnosti, bola mi príkladom i vzorom, chcela som byť ako ona. Neskôr prišlo obdobie puberty, kedy som sa začala hľadať a chcela som sa začleniť do spoločnosti. Akosi som podvedome vnímala potrebu tieto zručnosti hľadať u otca. Chlapa vnímam ako hlavu rodiny, možno preto mi vnútorný hlas našepkával viac pokukovať po ňom. Predpokladala som, že on bude tým, ktorý mi ukáže, ako si nájdem miesto v spoločnosti, ako mám zapadnúť.
A tu nastal kameň úrazu. Nepociťovala som zo strany mojej mamy podporu. Bytostne som vnímala len jej príkazy a zákazy, poučovanie a kritiku. Teraz zovšeobecňujem, samozrejme boli momenty, kedy mi bola oporou a jej silné stránky mi ukazovasli smer, no pocity z mojej puberty sú zastrešené pod jedným pocitom, a to nepochopením. Mám skrátka pocit, že mi mama vôbec nerozumela a aj napriek tomu sa mi snažila diktovať, ako mám žiť. Píšem o adolescentnom veku, kedy je rodič zodpovedný za svoje dieťa a preto cíti potrebu chrániť ho. Rozumiem. Dnes už áno, vtedy som sa len veľmi hnevala. Ako sa hnevá mnoho mladých dievčat v adolescentnom veku, keď nadobudnú pocit, že im nerozumie práve tá, ktorá by im mala najviac dôverovať. Mama.
Som žena a stala som sa matkou. Čoraz viac vo svojom okolí počúvam o tom, ako sa tohto vývoja desia muži. Samozrejme nie všetci, no sú takí, ktorí veria, že keď sa žena stane matkou, zanevrie na svojho muža. Uprednostní dieťa. S týmto názorom, minimálne som ho mala zapísaný kdesi v podvedomí, som vstupovala do manželstva. Nechcela som, aby môj manžel trpel, keď sa nám narodí dieťa. Aby mal pocit, že o niečo prišiel, o moju lásku či pozornosť. Sľubovala som si, že sa mu budem naďalej venovať do takej miery, ako som to robila stále.
Už počas tehotentva som si začala uvedomovať, popritom ako mi rástlo bruško, že sa vo mne čosi mení. Pripisujem to zmene hormónom v tele ženy. Skutočný stav však nastal až po narodení syna. V mojom tele deväť mesiacov rástol život, ktorý zo mňa zrazu vyšiel a vo mne nastala akási neopísateľná prázdnota. Brucho mi spľaslo, a s ním aj moja energia. Nik ma nepripravil na to, že sa budem cítiť tak nanič. Postrádala som spánok, rekonvalesceniu, všetko ma bolelo, ale hlavne asi srdce z toho, ako veľmi mi zrazu narástlo prekypujúcou láskou k malému zázraku v mojich rukách. V nemocnici som bola na izbe sama (aké nevídané v štátnej nemocnici), neustále som plakala. Boli to slzy z celkovej frustrácie. Po dlhých rokoch, kedy som všetko riešila s mojím mužom a ten mi bol nápomocný, som ostala sama na izbe, kdesi v nemocnici, kde na mňa všetci s*ali a nevedela som si rady s pretlakom emócií. A nevedela som svoje pocity ani vysvetliť. To bolo najhoršie. Tak som mlčala.