Budem úprimná, nie je to jednoduché. Vzťahy, o tom by sa dala napísať trilógia a stále by to nestačilo na pochopenie. Ľudia žijú vo vzťahu. Vystupujú zo vzťahu a vstupujú do ďalšieho vzťahu. S niekým trávia mesiace, s niekým roky, niekoho si vezmú za svojho celoživotného partnera, niekoho za manžela, manželku. Rozídu sa, rozvedú. Nadobudla som dojem, že mnohí žijú vo vzťahu aj vtedy, keď by v ňom nechceli byť. Mýlim sa?
Pozorujem okolie a skúmam tváre ľudí. Sú šťastní? Sú so svojim partnerom šťastní? Pozorujem okolie, mužov, ženy a vnímam ich prázdne tváre. Prázdne srdcia. V tvári odovzdanie.
Je to tak správne?
Vedie nás k tomu viera, presvedčenie, náboženstvo, rodina, spoločnosť; aby sme sa uzavreli do vzťahu, v ktorom nie sme šťastní?
Prečo vidím v mnohých tvárach partnerov akýsi prázdny odovzdaný výraz, niečo v zmysle: “Hm, tak asi už s ním musím byť, asi už s ňou musím ostať…” Ja verím, že sa kedysi títo ľudia úprimne milovali. Alebo ich spojili okolnosti, ako napríklad spoločne splodené dieťa? Alebo ďalšie okolnosti? Ktovie.
Ono sa občas stane, že sa vo vzťahu vyskytnú križovatky. Kedy jeden z partnerov chce ísť pravou cestou a ten druhý chce zabočiť doľava. A je to tak v poriadku. Chcem vyjadriť podporu tým, ktorí sa dostali na križovatku života; tápajú, či uvažujú ako ďalej. Majte vieru vo vašu intuíciu. Niekedy už len samotné rozhodnutie – ‘ja som rovnako dôležitý/dôležitá’ – vykoná svoje.
Napríklad taká žena. Teraz budem písať sama za seba, samozrejme. Stala som sa matkou. Dieťatko v mojom veku už bolo “samozrejmé”. Prijala som to, snažila sa s tým nejako popasovať, že sa stanem matkou. Nik ma ale nepripravil na to, čo prišlo, keď sa dieťatko narodilo. Úprimne som ostala paralyzovaná, čo všetko to obnáša. Okrem iného, 24-hodinovú starostlivosť, sedem dní v týždni. Žiadna dovolenka, žiaden víkend, žiaden oddych. Nie, dnes by som nemenila, stav to bol vítaný, viedlo to k môjmu osobnostnému vývoju.
Keď prišlo druhé dieťa, bolo to o čosi lepšie, už som bola pripravená, vedela som do čoho idem. Zvládala som manažment, zoradiť si úlohy dňa do mojej spokojnosti a spokojnosti ostatných členov rodiny.
Zlom nastal, keď sa narodilo tretie dieťa. Uvažovala som už predtým, ako deti zasahujú do partnerského života. Ako sa postavia medzi muža a ženu. Veď ja som po celom dni s deťmi, vyfľusnutá domácimi povinnosťami, nemala večer silu ani ísť do sprchy. Mastné vlasy sa stali mojou absolútnou súčasťou. Neoholené nohy. Kruhy pod očami. Čas sama pre seba bolo ako hľadanie strateného pokladu, ktorý som nikdy nenašla.
Pobehovala som od jedného dieťaťa, k druhému, popritom tretie zavesené na prse, lebo ako inak ho upokojiť? Bolo treba uvariť jedlo, upratať hračky. Najstarší syn mal potrebu hrať sa so mnou zaujímavú hru s mojou absolútnou pozornosťou, no dcéra sa chcela ísť hrať von, no a tretie dieťa plakalo a plakalo, a nedalo sa upokojiť. Zmanažovala som raz, druhý raz – takto niekoľkokrát do dňa. Vnoci šichta nočného dojčenia, upokojovania kričiacich zo zlého sna, a ráno kolotoč začína odznova. A na ďalší deň odznova, a ďalší zas a znova.
Manžel? Ja mám aj nejakého manžela? OMG, a kde je? Niekde som ho zahliadla počas toho dňa, to musím priznať, no s tými kruhmi pod očami, mastnými neupravenými vlasmi a neoholenými nohami sa mu nechcem na oči ani ukázať. No asi by som mala, uvažujem v posteli, keď odpadávam polomŕtva do vankúša ku konečne tichým spiacim deťom. Zajtra, stihnem si pomyslieť predtým, ako ma vypne … No zajtra začína ďalší kolotoč okolo detí. Tak na ďalší deň. Možno cez víkend.
Nechcem moralizovať, nič nenaznačujem. Jediné si prajem, aby si partneri uvedomovali čo to obnáša mať deti. A to určite existujú veľmi spokojní a šťastní manželia, partneri, ktorí majú možno aj päť detí. Pred nimi klobúk dolu.
Snažte sa zachrániť váš vzťah, keď cítite, že to je správne. Že to zvládnete spoločne. V láske. Že máte spoločnú vieru a trpezlivosť, kým deti vyrastú a pohnú sa svojim smerom samy za seba. No vtedy, keď cítite, že sa trápite, že vy aj ten druhý nie ste sťastní, zanechajte spoločenské predsudky bokom a urobte krok doprava. Nech partner pokojne urobí krok doľava. Všetci – okolie aj deti, to pochopia, keď budete naozaj šťastní.
Nechcem vidieť v tvárach partnerov beznádej, slepé odovzdanie moralizujúcej spoločnosti, strach. Chcem počuť starých ľudí rozprávať ako šťastne žili, a aký krásny život prežili, lebo sa vždy snažili rozhodovať srdcom.
Tri deti nemusí znamenať koniec manželstva, keď je vo vzťahu láska, úcta, pochopenie, trpezlivosť, tolerancia a viera.