Za posledné tri roky som sa sťahovala štyrikrát. Boli sme rodinka s malými deťmi, tak si to viete predstaviť, aká to bola šialená zábava. V mladosti som bola vychovaná v jedinej východiskovej štruktúre, ktorá ma do veľkej miery nadlho ovplyvnila a úprimne som si nevedela predstaviť žiť inak:
Postav dom, zasaď strom, obrábaj si pôdu, zostarni tam až do hrobu.
Musím uznať, že je to možno pre niekoho pohodlné riešenie. Keď som sa sťahovala ako osemnásťročná prvýkrát, bolo to z rodičovského domu do Bratislavy na vysokú školu. Mala som batôžtek a veľmi sa mi zapáčil štýl veľkomesta, kde boli neobmedzené možnosti nových vecí. Asi tam niekde je počiatok mojich pochybností o zhromažďovaní vecí a upnutia sa na jedno miesto.
Zapáčil sa mi pocit, že vo veľkom meste môžem byť niekto úplne iný a s tým boli spojené aj moje veci. Veci – rôzne oblečenie, knihy, sošky, plyšové hračky – ma spájali s nejakým spôsobom života, ktorý ma zväzoval na jedno miesto, k rodičom. Vo veľkomeste som odrazu mala slobodu kúpiť si doplnky a oblečenie, ktoré vystihovali moje nové Ja. Vytvorila som si okolo seba priestor, ktorý ma vystihoval a už sa mi nechcelo vracať k starým veciam, ktoré na mňa čakali v detskej izbe. Vracalo ma to do minulosti, do starých zvykov, do odžitého, ktoré sa už stalo a nevedela som to zmeniť. Cítila som, ako ma nové veci a doplnky posúvali vpred, pretože som tak dokázala vytvoriť svoju novú podobu, a veci, ktoré ma obklopovali ma kreovali. Alebo naopak, kreovala som tie veci okolo seba, aby som sa cítila dobre.
Počas vysokej školy som sa sťahovala trikrát a zakaždým som sa snažila nejakým spôsobom zbaviť tých vecí, ktoré ma zväzovali k danému miestu. Nie vždy to bolo jednoduché, hlavne na začiatku tohto putovného života som bola jedna-sama a nemala som tých vecí až tak veľa. Ja som naozaj postupne pri premiestňovaní (sťahovaní) zisťovala, že milujem ten pocit, zanechať za sebou staré veci, ktoré mi pripomínali to a ono (a áno, veľakrát to boli príjemné veci a spomienky) a začala som objavovať čaro tvoriť okolo seba nový priestor.
Myslím, že skutočnú hĺbku pochopí človek až vtedy, keď zistí, že si do batožiny do lietadla nezmestí všetky milované prkotinky, keď plánuje žiť napríklad v Anglicku. A úplne najviac pochopí, že nie je možné so sebou všetko ťahať, keď priestor, do ktorého sa presúva je menší, ako tá hromada, čo by chcel so sebou vziať.
Je pre mňa zaujímavé pozorovať, ako sa ľudia radi upínajú na veci okolo seba. Akoby ich tie veci vystihovali viac, ako sa dokážu vystihnúť oni sami. Áno, na tom niečo bude. Vstúpite do niekoho domácnosti a vidíte čo ako má a je vám ako-tak jasné, čo to je za človeka. Ľudia majú preplnené skrine, garáže, rôzne miestnosti často z jedného dôvodu:
Čo ak by som to niečo niekedy v budúcnosti ešte potreboval?!
Je to vzácny pocit očistenia, zanechať za sebou veci, spôsoby uvažovania a častokrát aj ľudí. Do života to prináša vietor, nové obzory, momenty spoznávania a učenia, živé okamihy radosti. Uvažujte, zakaždým, keď sa presťahujete na nové miesto, môžete teoreticky zo seba vytvoriť niekoho nového. Nového na úrovni človeka žijúceho v prítomnosti. Je fajn vytvoriť okolo seba nové prostredie, v ktorom sa cíti dobre.
Uvediem vlastný príklad: presťahujem sa do nového prostredia a priestoru, a ťahám so sebou všetky tie nahromadené veci, ktoré mi niečo alebo niekoho pripomínajú. Nový priestor je úplne iný ako ten predchádzajúci a teda čo ja musím urobiť je, prispôsobiť svoje staré veci do tohto nového priestoru. Niekedy to vyzeralo, akoby som sa snažila napchať slona do vázy na kvetiny. Jednoducho tam tá komoda nepasovala, koberec bol príliš veľký a kreslo som už nemala kam umiestniť. Boli to nové metre štvorcové, iné postavenie stien a odlišný úložný priestor.
Keď sa v niečom novom (napríklad v priestore, ale aj vo vzťahu) snažíte vytvoriť “staré zvyky”, vaša osobnosť sa nedokáže uvolniť a vidieť nové perspektívy bytia. Fantázia prestane byť tým ťahačom vpred. A preto sa často dejú veci, že do života nedokáže prísť nič nové. Žiadna nová práca, žiaden nový partner, žiadne nové vízie.
Keď ale do nového priestoru prichádzam bez kufrov plných svojich „minulých zbytočností”, odrazu viem vytvoriť niečo nové. Odrazu viem vidieť nové možnosti a nové príležitosti.
Nie, vôbec to nie je o peniazoch a finančných možnostiach. Je to o nastavení. Keby ľudia pochopili tento princíp nehromadenia vecí okolo seba a žiadalo by sa im inovovať svoj priestor, nastal by krásny výmenný obchod. Jednoducho by si ľudia medzi sebou vymenili konferenčný stolík, ktorý ona už nechce, ale on by ho uvítal. Pre niekoho stará opozeraná komoda, by inej žene učarovala natoľko, že by jej do života priniesla žiadaný vietor na potrebné zmeny. Kvet, ktorý by u niekoho zahynul, u iného by sa cítil výborne. A takto by som mohla pokračovať … Je to len o nastavení vnútorných hodnôt. Kto sa rád upína na minulosť, nemôže si dostatočne dobre užívať prítomnosť a žiadať od budúcnosti, aby bola perfektná. Jednoducho to nejde.
Je oslobodzujúce vzdať sa vecí, ktoré mne už nepomáhajú, kvôli ktorým stagnujem. A vymeniť ich za nové, ktoré mi ukážu nové obzory. Tento princíp je možné aplikovať do všetkého:
Do sťahovania, kedy vymeníš prostredie, v ktorom žiješ.
Do partnera, keď už nie si vo vzťahu šťastný a potrebuješ už zas cítiť lásku.
Do práce, v ktorej sa necítiš dobre a cítiš, ako ťa zväzuje ten tlak.
Ako som spomínala, je to len o nastavení hodnôt, ako sa v skutočnosti chceme cítiť. Verte mi, omnoho ľahšie sa človeku dýcha, keď ho nik a nič nezväzuje. A prílišná upätosť na veci okolo nás, nám zbytočne zatieňuje tie ďalšie neobmedzené možnosti naplno žiť.
Tak to skús, svoje terajšie veci okolo seba nechaj na pôvodnom mieste, odíď a uvidíš aké nové možnosti a inovácie sa dostavia. Sme bytosti, ktoré chcú napredovať. Verte mi, keby ste počuli vašu Dušu, povedala by to veľmi jasne: Ži!!!
Dnes vecí nehromadím. Ono sa toho aj tak nazbiera za tie roky v domácnosti mnoho. Z čoho vyplýva, že nie je možné presunúť sa na iné miesto úplne naprázdno. No rada nechávam veci napasované do priestoru tak, ako sú a ja sa presúvam inam s minimom. Rada idem tam, kde sa môžem opäť nanovo realizovať. Viem, niekto si nedokáže predstaviť, že by to alebo ono vyhodil, či niekomu daroval. Niekedy som si myslela to isté. Až do momentu, kedy som pochopila, že som na tie veci, bez ktorých som si nevedela predstaviť žiť, zabudla. Staré nahradilo nové a to je veľmi príjmené.